Žijú vôbec obri?

Rada by som sa vám predstavila. Volám sa Denni. Teší ma. Mám 36 mesiacov a 15 dní. Exaktne. 

Tak sa to pomaly učím od tých smiešnych obrov – byť presnou. Tými obrami nemyslím maminu, tatina a mojich najbližších. Z tých nejde hrôza. Ale ten ostatok.

Pamätám na tie časy náhodne sa objavujúcich obrích hláv, ktoré sa s úšklebkom skláňali nad povoznou postieľkou, keď som bola ešte bábätkom. ´Plačpredchádzajúci´ kŕč však vždy zabral. Zrazu zmizli. Všetky hlavy boli zaraz preč. A objavila sa opäť maaama. Bola tam – jej usmiata tvár plná nehy. Už bolo dobre, musela som len číhať, aby sa tí obri znova neukázali. „Nesmiem zaspať, nie teraz, nie znova,“ opakovala som si v duchu...Prečo vždy začala spievať, keď som musela byť najviac ostražitá? Nedalo sa to, mamin hlas bol vždy silnejší než vôľa sliediča. Pamätám len na padajúce viečka, ktoré som sa stále snažila otvoriť. Keď však pridala aj pohladenie, už som len sladko zaspala. To boli moje bábätkovské časy. O tých vám ´čo to´ poviem neskôr.

Naša Elka – pani učiteľka

„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky. 

„Čo potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo  dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.

Zabudli na ňu...

Prvý  proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou. 

Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny, s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol... 

Spomenie si ešte niekedy? 

Keď raz budem VEĽKÁ, budem pani UČITEĽKA...

Tvoje prianie mi je rozkazom. Cveng! A tak si stojím pred tabuľou. Ale už to nie je tá drevená zbytková doska z ocinovej dielne. Čmáranie s klasickou kriedou sa zmenilo na modernejšiu verziu fixka verzus magnetická tabuľa. Fialový učiteľský zápisník, zahrňujúci najobľúbenejšiu a najdôležitejšiu položku ´Poznámky´, vymenila zase tlačená verzia A4-kovej formy dochádzky pre vysokoškolských študentov. Všetko ostatné ostalo. Môj priateľský veselý úsmev venovaný triede, počet otázok: 998, počet odpovedí: 0 .... V hre na prísnu ale usmievavú pani učiteľku s plyšovými žiakmi v triede, mi  ticho dotvárali hlasy detskej bujnej fantázie. V dnešnej podobe učiteľovania je tam proste len TO ticho :)

MOJI RODIČIA „NAŠI“

Už vo chvíli, keď som ako bábätko spadla z bocianovho batôžku priamo do ich náručia, darovali mi niečo vzácne. De facto nám - mne a môjmu veľkému bračekovi. Vraví sa jej LÁSKA.  

A vďaka ich láske sme tým, kým sme.  Spokojnými a vyrovnanými ľuďmi, ktorí ju po celé roky nielen dostávajú, ale aj šíria ďalej. Pretože ak jej v detstve dostaneme dostatok, nemusíme si ju šetriť na horšie časy. Naša mentálna sloboda je darom od našich milujúcich rodičov, ktorí nás ľúbia láskou tak čistou a krásnou.  

Príhody jedného motovidla II.

Príbehy jedného motovidla by som vedela písať donekonečna. Teraz som si však pospomínala na školské časy

Bola som typickým okuliarnatým bifľošom sediacim v prvej lavici. Napriek tomu som však čímsi vyčnievala z davu...

Príhody jedného motovidla I.

Denníček ahoj,

predstavujem ti môj bicykel vytiahnutý zo zabudnutia. Teda toto nie je konkrétne on. Ale určite by tak vyzeral. Našťastie som ho darovala do vienka niekomu, komu robil po celé roky radosť. Inak by zhrdzavel, ako moja schopnosť bicyklovať sa. 

Že vraj TO NIKDY NEZABUDNEŠ. 

Pche. To určite. Poznáš ľudí, ktorí spadnú aj na rovnej zemi? Tak to som celá ja. Som taký nemehlovský typ. Ja som s tým vyrovnaná. A či ostatní? No museli :) 

DOMÁCE jahodovo - banánové NANUKY

Tento recept som chcela vyskúšať už len kvôli tým krásne vyzerajúcim formičkám na nanuky. Je to také milé a pekné. Kombinácia 

banán - jahoda 

nikdy nesklame :)

SAMOTKA

Denníček, serus...

Dva týždne som bývala u našich. Oni si odleteli za veľkú mláku a ja som si gazdovala. Sama. Vedci tvrdia, že samota je tichým zabijakom. Nazývajú ju dokonca epidémiou dnešnej doby. Z dlhodobého hľadiska určite súhlasím. 

Niektorí ľudia sa dokonca cítia osamelo aj v kruhu rodiny a priateľov. Ak sa necítia byť ľúbenými. Krátkodobá samotka však môže padnúť na úžitok. Tú som si užila naplno. Neskorý nástup do postele, žiadne povinné pranie, upratovanie, ticho a sloboda. Tie 2 týždne boli regenerujúce a dostačujúce. Potom prišla už túžba po večernom rozhovore, dotyku a smiechu s ľudskou bytosťou.

Premiéra CHIA – AVOKÁDO-vých mňamiek

Boom okolo chia a avokáda už dávno pošiel /?/ 

Som si toho vedomá. U mňa sa však jedná o prvotinu a mala som z toho takú radosť.

O kulinárskom pôžitku ani nehovorím... 

Jednoducho mňam! 

Strach – náš geniálny učiteľ či mocný kat?

Strach, prinášajúci pocit úzkosti a paniky, nás ničí. Vkráda sa do našej mysle, uhniezdi sa a potom si pomaličky stavia svoj útulný pelech. Tento tiesnivý skľúčený pocit však vieme prekabátiť...

Ja som sa ho spýtala na kého frasa sa mi vplietol do života a čo tým sleduje. Divne sa na mňa pozrel, ale neodpovedal. Čakal, kým na to prídem sama. Nakoniec sme si podali ruky a on odišiel...

Pšeno s dusenou zeleninou

Každý deň si jedlo krabičkujem.

Tento rýchly obed som ukuchtila v znení
čo špajza dala

a dopadlo to šmakovne.

Meditovať... AKO vlastne?

5 jednoduchých krokov k úspešnej meditácii

+ 

moje osobné skúsenosti odbúrania strachu, napätia a problémov pomocou meditácie...

Pre zaneprázdnených ľudí formou meditácie počas chôdze.

Meditovať...Prečo? Kedy? Kde? Ako dlho?

Meditáciou dosiahneme čistú myseľ...

 Na čo je to dobré? 

Vyprataním mysle, si začneme užívať život. 

Prestaneme sa zaoberať minulosťou a chybnými krokmi, budúcnosťou, strachom...neustále sa prihovárajúcim vnútorným hlasom. Aj ja som sa veľakrát pristihla ako často cez deň snívam. Čo bude, keď..Čo by bolo keby..Čo ak raz..    Nesnívajme každý deň svoj budúci svet. 

Užívajme si ho teraz. 

Cesta ako dosiahneme radosť a vnútorný pokoj

Ja som si ňou prešla. V dobe, keď som si myslela, že dokážem žiť naplno...som bola len na polceste. Až keď som sa naučila ľúbiť samú seba a prítomný okamih, zvoľniť tempo, meditovať, tvoriť a povedať priamo, čo si naozaj myslím a cítim

...som dosiahla svoju životnú métu        skutočného  šťastia... 

DENNÍČEK...neuveríš

Som späť. Po toľkých rokoch som Ťa opäť oprášila.

Spísanie dvoch strán a ich následné vytrhnutie, boli len moje márne pokusy o detské denníkovské veľdielo. Moja povaha - spraviť všetko dokonale - mi nedovolila tam nechať vady písania bez povšimnutia. Nielen štylistické. Ale hlavne tie včera fantasticky humorné vety, mi na druhý deň už tak fantasticky nepripadali :). Už nemám, čo trhať v dnešnej virtuálnej dobe.  Aj keď... stále je tu riziko vymazania...Nie neboj sa, už som veľké dievča a stojím si za svojím slovom, či? :) Tak teda denníček počúvaj, neuveríš...

Cesta zmierenia sa s prekážkou v živote. REŠTART mysle

Úrazy a iné vylomeniny

Keď človek vstáva a vykonáva bežné povinnosti a radosti s pochmúrnymi myšlienkami, nečudo, že sa mu pritrafí nejaké zranenie. 

Nasledujúci vývin mojej psychohygieny bol ako ukážkový prototyp porozchodových depresívnych a zmierujúcich fáz.

Aj zdravé jablko pri zhnitom zhnije / slovenské príslovie /

Môj bežný život 

Žijem s vďakou, pokorou, úsmevom 

a láskou.

Každé ráno vstávam s:

• láskou k novému krásnemu dňu a slniečku, čo vykúka spoza žalúzií
• radosťou z „nášho“ milého útulného bytu
• veľkou chuťou na výdatnú šálku kávy so skvelými raňajkami
• vďačnosťou za možnosť zacvičiť si rannú jogu a pocítiť príval energie
• úsmevom na perách vychutnávajúc si túto každodennú dávku energie,
• pokorou a poďakovaním za moju úžasnú rodinu a priateľov 
• „radostným JA“, ktoré vkladá lásku do šálky kávy pre svojho chrápajúceho rytiera :)
• odhodlaním odísť šíriť úsmev do sveta.