nedeľa 3. júla 2016

Cesta ako dosiahneme radosť a vnútorný pokoj


Ja som si ňou prešla. V dobe, keď som si myslela, že dokážem žiť naplno...som bola len na polceste. Až keď som sa naučila ľúbiť samú seba a prítomný okamih, zvoľniť tempo, meditovať, tvoriť a povedať priamo, čo si naozaj myslím a cítim

...som dosiahla svoju životnú métu        skutočného  šťastia... 




   Milujme


    SEBA, ĽUDÍ a PRÍTOMNOSŤ


SEBA – Odpor voči sebe bude stále zatieňovať to pekné v nás. Odhoďme zlé myšlienky: „Nie som dosť dobrý. Nezvládnem to. Som škaredá.“ Ale aj tie nenápadne sa vtierajúce produkty nášho myslenia: „Nemala som to zjesť, určite kilo priberiem. Pokazil som pohovor, nezoberú ma.“ Malé trýznivé pochody v hlave, ktoré si neuvedomujeme, ale každý deň si ich hromadíme na kôpku. Po týždni je z nich hora. Po mesiaci nám to tak prerastie cez hlavu, že na nič iné nemyslíme. A tak nás naozaj nevezmú do práce a priberieme nie kilo, ale pre istotu tri :D. Myšlienkou iba udržiavame v hlave postoj voči sebe o neschopnosti nájsť si prácu či udržať líniu.     Ak sa nezačneme ľúbiť, zmena v živote nenastane. Odkedy som prestala neustále myslieť na to, čo kedy zjem, tak som schudla aj bez cvičenia. Zaplnila som si myseľ tvorivou činnosťou,  pokojom a sebaprijatím.

ĽUDÍ – Rodinu, priateľov, známych aj neznámych. Nepozastavujme sa nad ich chybami. Hľadajme ich dobré stránky. Je veľa ľudí, na ktorých som mala zlosť. Či už z etického hľadiska ich správania, spôsobu ich života alebo „múdrej“ komunikácie so svetom...Chcela som ich poúčať, zmeniť, nastaviť správnym smerom. Nedá sa to. Oni sú spokojní ako žijú. Keď sa budú chcieť zmeniť, prídu na to sami, akým spôsobom. 
Vzdala som sa idey pretvoriť svet k lepšiemu. Svet je už krásny. Od chvíle ako rešpektujem rozhodnutia iných, sa cítim slobodnejšia. Keby sa svet obrátil na môj obraz... boli by plné ulice rehotajúcich, hlučných a padajúcich bežcov. Narážali by sme jeden do druhého a smiali sa ako blázni. ´Bláznom patrí svet´  A v tom mojom rozprávkovom – doslovne.

PRÍTOMNOSŤ – Žime. Ja pozorujem nebo...počúvam príjemný spev vtákov...cítim slnečné lúče nielen na tele, ale aj v srdci...Že vraj klišé? Pre mňa nie. Po mesačnom panelákovom „väzení“ som opäť vonku. A tak si to užívam naplno. 
 Čo bolo, bolo a čo sa má stať... budiš.. Neuvažujem nad ďalekou budúcnosťou štýlom ´Čo ak sa to iným nebude páčiť. Kde sa ja len zamestnám po škole´. Dávam si ale dokopy možnosti, ktoré sa týkajú mojej blízkej budúcnosti a mám reálnu víziu. To je žitie v prítomnosti a radostné skladanie si bezprostredne nasledujúceho zajtrajška. Nápad zaznamenám, ale netrápim sa, či to pôjde  a ako. Proste verím v svoj inštinkt, že toto jednoducho vyjde. 

Verme

Každý potrebuje veriť. V niekoho, niečo...Pre mňa je to Boh. Ten, ktorému sa poďakujem, ktorého prosím, a na ktorého sa usmievam. Dennodenne. Pozriem do neba a pošlem úsmev Bohu a tým, ktorých mám roztrúsených po svete a nie sú teraz so mnou. Ostatným darujem úsmev radšej osobne.


Buďme sami sebou
Kto je lepší?
Stále riešime výzor, prácu, peniaze...Či sme viac ako sused, kolega – sokov si ľahko nájdeme, ťažšie sa tej potreby porovnávania zbavíme. Viem o čom hovorím. Sama som netušila, že nie som iná. 

Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus komplexy z vymyslených ideálov dneška

           Ja: Som lepšia ako ona? Hej, hej som.
           JA: Si si istá?
           Ja: Jasné.
           JA: Hm, ok...
           Ja: Alebo.. no síce má krajšie vlasy ako ja, je vyššia, v škole ju minule chválili...Keď tak nad tým rozmýšľam, mala by som zájsť ku kaderníčke a už od pondelka sľubujem, fakt tá diéta..Ale budem sa jej niekedy podobať?
...

Popadá ma smútok. Myslím na to, ako sa zlepšiť - nie kvôli sebe, ale kvôli nej...Veď ona je predsa ´ideál´ spoločnosti. Kto to určil? Ľudia. Tí, ktorí sa nemajú radi. Kto sa naozaj miluje taký aký je, nepotrebuje sa podobať na niekoho chudšieho, krajšieho, bohatšieho...je proste len sám sebou a hlavne žije.



Porovnávanie začína žiaľ už v detstve...

Mala som desať. Už vtedy som si vytvorila obraz ako chcem vyzerať. Neuveriteľné, že v tak mladom veku som už poznala typický ženský mindrák krásy. Dobre si to pamätám. Deti sa mi smiali: „Tretia najtlstejšia v triede :)“ Úsmevné zhodnotenie malých prckov. Pre dievčenskú dušu však zraňujúce. Tretia...Musím sa pousmiať nad tým, že mi to utkvelo v pamäti. Asi som sa tým utešovala, že 2 žiačky sú predo mnou v školskom rebríčku guľatých dievčat :). 

Každopádne som nemala priateľky. Veľmi som ich chcela. Moje imaginárne priateľky zobrazovali komplex menejcennosti. Mám ich v živej pamäti. Ako sa volali, vyzerali a správali. 1 - chcené ja. Štíhla, pekná dievčina s dlhými čiernymi vlasmi. Každý sa chcel s ňou priateliť, chlapci ju zbožňovali. 2 –  ja :). Milé bucľaté dievča, ktoré sa nevyhlo posmeškom. 

Detská duša je krehká. Pri prezeraní starých fotiek som si uvedomila, že som si ich aj reálne pritiahla do života, o dva roky neskôr. A ony sa naozaj stali mojimi priateľkami. Až na mená sa zhodovali navlas. Prijala som ich obe. Ako typické predpubertálne dievča som sa stihla pohádať s oboma, ale nakoniec som dala prednosť „krajšiemu ja“. Náhoda? Podvedomý výber toho, čo chcem? V pubertálnom veku hladenie ega? /Vytiahla som sa do výšky a tým pádom som už nebola to bucľaté dievčatko/. Zanechalo to v puberte na mne následky: pohŕdanie, namyslenosť, odmietanie iných. Len my dve. Kamošky na život a na smrť. To je už dávno našťastie preč u nás oboch :), ale následky hodnotenia samej seba cez postavu u mňa ostali dodnes.
Až úraz a dva mesiace nechcenej „dovolenky“ mi ukázali, kto v skutočnosti som. Ako mám na sebe pracovať. Byť ideálnou verziou samej seba. A nie bábkou a otrokom vymyslenej krásy.

Spomaľme 

Plné ulice náhliaceho sa ľudstva. Tiež som utekala životom. Páčil sa mi ten chaos, pocit dôležitosti, možnosť pochvaly pred druhými. Rýchle skoky bývajú neisté. Ako sám život. Ale prečo skáčeme tak vysoko, že nevieme dopadnúť stabilne na zem?  
Dnes som si to uvedomila, ako nás moderná doba zblbla. Jeden zlatý pán mi otvoril dvere. Čakal. Bola som ďaleko. S pocitom viny, že ho zdržujem som prepletala barlu cez barlu, čo mi nohy stačili. Milo sa na mňa usmial a pokojným hlasom mi vraví: „Slečna, pomaly, máte čas. Nikam sa obaja neponáhľame.“
Zažila som v rehabilitačnej čakárni, ako sa mladá dievčina zdvihla s ohrnutým nosom, že ona tu nebude čakať. Odchádza, má predsa dôležitejšiu prácu /Večernú párty. Ako sa celá čakáreň nenápadne tichým, rozhorčeným tónom hlasu dozvedela/. Mala barle. Ako ja. Odcupitala to na nich groteskne šuchtavou chôdzou s pocitom veľkého víťazstva. Odložením jej rehabilitačnej procedúry, si oddiali aj uzdravenie.

Meditujme

Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus spoznávanie meditácie

Ja: Už meditujem. Je to super.
JA: Rozprávaš sa, takže nemedituješ. 
            Meditácia je bezmyšlienkovitý stav mysle. Ticho,  chápeš?
Ja: Tak prečo sa mi prihováraš, keď ja chcem meditovať.
JA: Pretože, ma tu chceš. Ty stále musíš niečo riešiť.
            Ja som tu, keď ma zavoláš.
Ja: Tak ťa odvolávam. Idem meditovať. Teraz stíchni. Aspoň nachvíľku.
JA: Keď sa mi prestaneš prihovárať, stíchnem...

Meditácia ma fascinovala pár rokov dozadu. Skúšala som zavrieť oči posediačky - bolel ma akurát tak chrbát - my hrbáči vieme svoje, v ležme - vždy som zaspala :), pri hudbe - romanticky som snila o princoch a princeznách, ale aj pri behu - vtedy som rozjímala, ale skutočne nemeditovala. Privoňala som k nej vďaka úrazu, keď som času nazvyš mala na rozdávanie. Veru úspešne a prospešne. Meditácia mi znovu vrátila môj povestný vnútorný pokojsebalásku. Opäť si spievam v sprche, tancujem na ulici a nebojím sa pohľadov zvonka, prihováram a chválim cudzích ľudí...a smejem sa...bezdôvodne. Alebo lepšie povedané pre radosť.

Starajme sa o svoje telo

Ja osobne milujem pohyb. Skoro každého druhu. Cvičím, pretože ma to baví. Hoci sama som cvičiaci maniak...neuznávam striktné a direktívne karhanie a zdvihnutý varovný prst od fit vyznávačov: „ Musíš cvičiť. Toto cvičenie je najlepšie. Ty nechodíš do fitka? Prečo nebeháš? Mala by si schudnúť. Mal by si pribrať. Mali by sme...“
Ja som vyskúšala veľa druhov cvičení. Niektoré sa mi páčili, iné som milovala alebo neznášala. Ostala som pri tých, ktoré mi prinášajú úsmev na tvári a skvelý pocit.
Ľudia donedávna nevedeli, čo je fitness centrum. Dnes ich máme na tisíce. Necvičme len kvôli prvotriednym selfíčkam z prvej rady pred zrkadlom. Kvôli tomu, že je to in a každý predsa cvičí. Robme to pre seba. Nájdime si pohyb, ktorý nám bude prospešní. Pre niekoho beh, cyklistika, posilňovanie, skupinové cvičenia, joga, ale aj chôdza...Moja mamina sa po operácii chcela čo najskôr zotaviť. Cvičiť nemohla a tak sa každý deň prechádzala. Každý deň si dopriala čerstvý vzduch a pohyb. Účel bol splnený. Jedzme s mierou, cvičme s mierou a najmä radosťou. 

Buďme viditeľní 

Pasivita, skrývanie sa za druhých, bojazlivosť a apatia... nás ničia viac než si myslíme. Zanechávajme za sebou viditeľné stopy v práci, športe, koníčkoch, domácnosti, spoločnosti ľudí. Len v tom prípade budeme mať pocit zadosťučinenia. Následná pochvala, obdiv ľudí, ale aj schopnosť motivovať iných..nás budú hriať pri srdci. Ak sa budeme po celý život utajovať, budeme v kútiku duše druhým závidieť ich bezprostrednosť a úspech. Byť úspešným neznamená mať veľa peňazí. Ale byť dobrý v tom, čo robím, pretože ma to napĺňa. Dokážeme to všetci. Plachosť sa dá prekonať. Do takej miery, aby sme ukázali svetu, čo vieme.
Mňa teší, keď mi niekto povie, ako som ho motivovala do cvičenia a zdravšej životosprávy. Keď sa ku mne z iného zdroja dostane správa, že študenti, ktorých učím a môj školiteľ ma pochválili. Keď mi priatelia povedia, že som ich nakopla a obdivujú moju húževnatosť a zápal pre veci. Tu ale platí nielen prijímať...a preto chváľme a budeme chválení. 

 Tvorme 

Sošky, šperkovnice, obrázky, módu, chutné jedlo, eseje, doplnky do domácnosti..čokoľvek. Tá činnosť nám musí prinášať radosť. Tešíme sa na každú voľnú chvíľu využitú kreatívne. A tvoríme bez hladu, smädu a plynutia času. To všetko ide mimo nás. Sme len my a naše tvorivé ja.
Odkedy opäť veľa čítam a píšem si...v  hlave mám bizarné kvantum myšlienok. Nových. Kreatívnych. Produktívnych. Všetky pozitívne nápady v mojej hlave vytlačili tie zlé a ťaživé myšlienky. Už pre ne niet miesta ani času.
Stále premýšľam, čo napíšem, čo ako spravím. Naokolo si všímam ľudí a v hlave si spájam ich rozhovory do viet. Tie neskôr spíšem na papier. Uvažujem nad hodinami jogy – ako budúca inštruktorka s čerstvým certifikátom – ich realizáciu a podobou. Hudba, časti hodiny, reklama. Zaznamenávam súčasné nápady a hneď ako je to možné si ich spíšem a neskôr aj zrealizujem. Tým som si istá.


Priznajme si slabosť a chybu

„Zvládnem ďalšiu 12tku, v pohode.“ Pomôžeme jednému človeku, ublížime minimálne ďalším piatim: v prvom rade sebe /únava, kruhy pod očami, nábeh na chorobu/, partnerovi, deťom, susedom...svojou nevrlosťou a ignoráciou snahy o rozhovor či lásku. Na ne totiž nebudeme mať energiu. 
 „Ja za to nemôžem, že meškám. To on ma donútil tam ísť. Ja som nechcela.“ – Vo chvíli karhania, nás napadá milión výhovoriek. Zväčša sú nanič. A hlúpe. Stačí radšej povedať, prepáč za oneskorenie, polepším sa. 

Naučme sa rozprávať priamo

Som filantrop. Kvôli môjmu ľudomilstvu som nikdy nedokázala povedať úplne na rovinu, čo si myslím a cítim. „Páčia sa ti tie šaty? Vybavíš to za mňa? Nezbehneš tam ty? Nájdeš si čas?“  Na všetky tieto odpovede som vždy jasne pritakala, že áno. Nemohla som ich odmietnuť alebo nebodaj uraziť slovom, hoci mi to občas uberalo energiu. A tak som sa naučila ´počúvať sa´. Ak mám dostatok času a chuti, vždy pomôžem a rada. Ak však cítim, že je to nad moje sily tak s kľudným svedomím odpoviem“ Žiaľ, dnes to nepôjde a prepáč ale tie šaty nie sú podľa môjho gusta.“ Aj kritika sa dá vysloviť milo a jasne. Možno raní pár ľudí, ale ak nás majú skutočne radi, časom ju prijmú.
Pre pár nevyslovených viet som sa kamarátke vyhýbala zopár mesiacov. Schválne. Nevedela som, ako jej povedať, čo mi v poslednom čase na našom priateľstve vadilo a prečo. Viete, čo som spravila? Po pol roku som sa odhodlala. Nadýchla som sa a zdvihla slúchadlo. Na rovinu ale s pokorou som jej povedala, že som sa správala ako malé decko a utekala som pred problémom. Mojím problémom s ňou. Vysvetlili sme si navzájom svoje chyby a ukončili to vľúdnym PREPÁČ. Všetko je opäť super a mne spadol neskutočný kameň zo srdca. Nevypovedané hriechy nás ťažia podvedome každým pribúdajúcim dňom viac a viac...

Smejme sa

Najviac ako vieme. Nahlas. Stále. Od srdca. K tomuto niet viac čo dodať.
DOSMIECHOVENIA priatelia :)




4 komentáre:

  1. Achhh krásny článok... ale ako večný pesimista musím tiež napísať, že ľahšie sa to prečíta ako realizuje.=D
    V každom prípade tiež mám za sebou už asi dvojročné obdobie, kedy upadám to úplnej apatie, v ničom nevidím zmysel ... tak napr. tvorba - kedysi som milovala maľovanie a kreslenie - vedela som nielen "obkresliť" danú vec, ale mala som dostatok fantázie aby som tvorila vlastné "diela".... teraz si hovorím, načo by som to robila, strácala čas - veď každý dnes niečo tvorí, koho to zaujíma. Akosi som zabudla, že veci robím v prvom rade pre seba... nie preto aby moje činy obdivovali iní alebo aby som v danej činnosti stoj čo stoj vynikala.
    A napr. čo sa týka rozprávania priamo - keď sme boli na strednej na konzultácii s psychologičkou ohľadom rozhodovania sa o budúcom povolaní, na záver mi povedala, že sa mám naučiť povedať ľuďom "nie". Nerobiť im poskoka, handru.... a to som zasa dotiahla do takej miery, že... mám pocit... hovorím NIE na všetko. Nie, nejdem večer von, nie, nechcem to vidieť, nie, nebavme sa o tom, ..... je to prekvapivo ľahké oháňať sa týmto slovom a skrývať sa za to, že "ale veď je to takto cítim". Čím viacej sa nad tým zamýšľam, tým viacej zisťujem, že NIE je len moja číra pohodlnosť a výhovorka.
    Prednedávnom mi jedna známa hovorila, že najväčšou "chorobou" dnešnej doby je to, že žijeme budúcnosťou - presne ako píšeš. Tak som sa spýtala ako to myslí? A na to uviedla jednoduchý príklad - predstav si, že ideš na dovolenku - najprv sa celé mesiace tešíš dopredu na dovolenku.... a keď sa dopravíš na dané miesto, nad čím rozmýšľaš celú dovolenku? Nad tým ako prídeš do práce a bude ťa čakať plná emailová schránka, ako budeš najbližšie týždne zahataná prácou.... a nikde v tom nie je ten prítomný okamih.
    No proste.... ku každému tvojmu bodu by sa dalo niečo napísať.=D Chápem, že je to len o voľbe človeka - či si vyberie byť permanentne nahnevaný na svet a na ľudí alebo žiť spokojne sám so sebou a svojim okolím. ... Len ja napr. neviem rozoznať tú hranicu - kedy mám rada samú seba a kedy som už samoľúba a arogantná, kedy hovorím nie, lebo to proste je nad moje sily a naozaj to tak cítim a kedy je nie sebeckým nie, kedy spomaľujem, lebo som unavená a kedy len hľadám výhovorku aby som danú vec nemusela spraviť.... mmmm, chápeš čo tým myslím? =D
    Ale teda ešte aby som doplnila pár vecí - ja som tiež začala chudnúť v tom momente, keď som prestala riešiť koľko čoho a kedy zjem a povedala som si, že toto je proste moje najlepšie ja, pretože na ňom tvrdo makám - cvičím, jem dobre a hlavne som zdravá... niet dôvodov na komplexy =D... a v tom momente prestalo aj prejedanie.
    Teším sa na ďalšie príspevky ;).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujéém...veľmi sa teším,že sa ti článok páčil :). Motivačných článkov je dnes ako maku, ale ja som snílek, večný optimista a všetci ma tak poznajú. A predsa som popadla úzkosti, nervozite zo seba a čiernym myšlienkam. Ako? Prečo? Netuším.. Dokonca som o tom zo začiatku nehovorila s najbližšími. Prišlo mi hlúpe mrnčať, keď mám všetko -lásku, zázemie, skvelú rodinu, prácu..Trvalo to dlhšie, keby nemám ten úraz, tak neviem, či by sa z tých zlých myšlienok tak rýchlo vyhrabala. To samozrejme teraz neprezentujem ako zaručený recept zbavenia sa depky vytknutím členka :D. Niekto dostane novú prácu, porodí dieťa, zaľúbi sa, nájde v čom je dobrý - a zlé obdobie začne ustupovať..Nájde to, čo mu chýba v živote. Mne chýbala sebarealizácia a sebaláska.
      Viem, že sa to všetko ľahko hovorí, ale o to ťažšie realizuje. Som si úplne vedomá toho, že ľudia majú omnoho vážnejšie problémy ako komplex či úzkosť..A nedá sa len tak na lusknutie prsta začať usmievať a žiť si svoj ružový sen. Ale dá sa s tým pracovať.
      Ale s tými hranicami máš svätú pravdu...určiť ich je veľmi ťažké. Tiež som NIE využívala ako výhovorku, vtedy mi kamarátka prehovorila do duše, že sa stále len vyhováram. Pomohlo, prestala som s tým. Keď som zase stále vravela ÁNO, bola som vnútorne nespokojná, lebo som cítila, že to nechcem spraviť, tam ísť..aj ja sa s tým učím pracovať. A nikdy nikomu nevyhovieme na 100 percent. Vždy keď ale prepískneme, sa môžeme ospravedlniť. A pomôcť dodatočne.
      Čo sa týka samoľúbosti.. aj ja sa rada oblečiem, namaľujem, pofotím, som predsa žena. My ženy chceme byť krásne, v našej kultúre sa skrášľujeme, tak sme to videli u našich mám. Ale každý vie podľa mňa kedy ho už tá prehnaná snaha o najlepšiu fotku, či uznanie okolia skôr neženie len k vymyslenej dokonalosti. Moja mamina mi je vzorom ženskosti. Vždy je upravená, krásne oblečená..Ale ona sa nikdy nepotrebovala pretŕčať a aj tak svietila v dave. Muži jej skladali komplimenty, ženy závideli. Ale ona to nerobila kvôli tomu, ale preto, lebo sa tak cítila komfortne a pekne. A presne aj to vyžarovala. Krásu a nie samoľúbosť.
      A s tou postavou si trafila klinec po hlavičke...tiež som mala zdravý živ.štýl..ale neustále myšlienky na to, čo nesmiem jesť, že musím ísť vybehať poobedný mlsanec :), zapratali moju hlavu viac než bolo zdravé. Môžem si za to ale sama. Mala som isté obdobie prísnu diétu, krásne som schudla. Ale obdobie potom som sa musela veľmi kontrolovať a tak je logické, že som si vytvorila obraz, ako budem vyzerať, ak nebudem mať prísny režim. Je ale super, ak si to človek uvedomí, kde robí chybu a tak ju napraviť :)

      Odstrániť
  2. tak k tomuto by som mohla tak vela napisat... asi z pozicie mojho stareho ja :D... teraz uz sa mi obcas nechce verit, ze ja som ta, co kedysi poucala takmer vsetkych okolo seba, aby sa nestresovali a prezivali pritomnost - pretoze pritomnost je urcena myslim ze na 7 ci 9 sekund (TO je presne pritomnost) a ani tych zopar sekund v nej ludia nevedia prezit - tak velmi riesia, co bolo a bude. A teraz?? no...ved vieme. Najzvlastnejsie na tom je, ze mi ludia stale hovoria, ze ich motivujem a rozhovor so mnou ich nakopava chutou nieco urobit, zrealizovat sny... je mi az nepochopitelne, ze to stale dokazem hovorit, pretoze tomu NAOZAJ verim, ked ide o inych (vsetci dokazu vsetko a nechapem, preco si okamzite nesplnia svoje sny) a pritom pokial ide o moje vlastne vnutorne prezivanie seba samej, vôbec neverim..necitim to.
    a minule mi nezavisle od tohto clanku napadlo, ze uz si nepamatam, kedy som sa naposledy z chuti smiala...co je dost smutne...
    mam pocit, ze hibernujem alebo co, aj ked je leto ... na druhej strane, keby to tak bolo, mala by som byt menej emotivna, nie?
    v kazdom pripade, plne suhlasim s kazdym bodom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Polly, kamarátka mi povedala jednu peknú myšlienku, keď som sa sama trápila so sebou. "Deni, asi musia byť v živote aj zlé, smutné chvíle, aby sme si potom vážili a tešili sa z tých pekných." Mňa tá myšlienka vtedy sčasti hriala pri srdci, brala som to tak, že zase bude dobre. Keď som kamarátkam vravela, že sa tak teším, keď sa budem normálne prechádzať a tešiť sa z toho, tak mi jedna vraví:"Asi áno, ale na ako dlho? Potom to zase bude len samozrejmosť. Človek si to uvedomí, ale zase prejde do zhonu ulice." Má pravdu, je ťažké potom nespadnúť späť a udržať si tú radosť. Ale tie slová mi budú znieť a budem sa snažiť si radostné chvíle z chôdze udržať čo najdlhšie. Keď príde tvoja sebarealizácia, príde aj smiech, úsmev, radosť z prítomnej chvíle. Si pre mňa neskutočne inšpiratívny človek, či s úsmevom, ale aj bez neho. Takže sa nečudujem, že ti to ľudia vravia. Máš to v sebe..energiu, čaro osobnosti..Si skvelá matka, máš veľa koníčkov, si stále krásna upravená..My ostatní to vidíme, a ty to dúfam zbadáš čoskoro. Ak nie, prinesiem ti zrkadlo do daru :)

      Odstrániť