Cesta ako dosiahneme radosť a vnútorný pokoj

Ja som si ňou prešla. V dobe, keď som si myslela, že dokážem žiť naplno...som bola len na polceste. Až keď som sa naučila ľúbiť samú seba a prítomný okamih, zvoľniť tempo, meditovať, tvoriť a povedať priamo, čo si naozaj myslím a cítim

...som dosiahla svoju životnú métu        skutočného  šťastia... 

   Milujme

    SEBA, ĽUDÍ a PRÍTOMNOSŤ

SEBA – Odpor voči sebe bude stále zatieňovať to pekné v nás. Odhoďme zlé myšlienky: „Nie som dosť dobrý. Nezvládnem to. Som škaredá.“ Ale aj tie nenápadne sa vtierajúce produkty nášho myslenia: „Nemala som to zjesť, určite kilo priberiem. Pokazil som pohovor, nezoberú ma.“ Malé trýznivé pochody v hlave, ktoré si neuvedomujeme, ale každý deň si ich hromadíme na kôpku. Po týždni je z nich hora. Po mesiaci nám to tak prerastie cez hlavu, že na nič iné nemyslíme. A tak nás naozaj nevezmú do práce a priberieme nie kilo, ale pre istotu tri :D. Myšlienkou iba udržiavame v hlave postoj voči sebe o neschopnosti nájsť si prácu či udržať líniu.     Ak sa nezačneme ľúbiť, zmena v živote nenastane. Odkedy som prestala neustále myslieť na to, čo kedy zjem, tak som schudla aj bez cvičenia. Zaplnila som si myseľ tvorivou činnosťou,  pokojom a sebaprijatím.

ĽUDÍ – Rodinu, priateľov, známych aj neznámych. Nepozastavujme sa nad ich chybami. Hľadajme ich dobré stránky. Je veľa ľudí, na ktorých som mala zlosť. Či už z etického hľadiska ich správania, spôsobu ich života alebo „múdrej“ komunikácie so svetom...Chcela som ich poúčať, zmeniť, nastaviť správnym smerom. Nedá sa to. Oni sú spokojní ako žijú. Keď sa budú chcieť zmeniť, prídu na to sami, akým spôsobom. 
Vzdala som sa idey pretvoriť svet k lepšiemu. Svet je už krásny. Od chvíle ako rešpektujem rozhodnutia iných, sa cítim slobodnejšia. Keby sa svet obrátil na môj obraz... boli by plné ulice rehotajúcich, hlučných a padajúcich bežcov. Narážali by sme jeden do druhého a smiali sa ako blázni. ´Bláznom patrí svet´  A v tom mojom rozprávkovom – doslovne.

PRÍTOMNOSŤ – Žime. Ja pozorujem nebo...počúvam príjemný spev vtákov...cítim slnečné lúče nielen na tele, ale aj v srdci...Že vraj klišé? Pre mňa nie. Po mesačnom panelákovom „väzení“ som opäť vonku. A tak si to užívam naplno. 
 Čo bolo, bolo a čo sa má stať... budiš.. Neuvažujem nad ďalekou budúcnosťou štýlom ´Čo ak sa to iným nebude páčiť. Kde sa ja len zamestnám po škole´. Dávam si ale dokopy možnosti, ktoré sa týkajú mojej blízkej budúcnosti a mám reálnu víziu. To je žitie v prítomnosti a radostné skladanie si bezprostredne nasledujúceho zajtrajška. Nápad zaznamenám, ale netrápim sa, či to pôjde  a ako. Proste verím v svoj inštinkt, že toto jednoducho vyjde. 

Verme

Každý potrebuje veriť. V niekoho, niečo...Pre mňa je to Boh. Ten, ktorému sa poďakujem, ktorého prosím, a na ktorého sa usmievam. Dennodenne. Pozriem do neba a pošlem úsmev Bohu a tým, ktorých mám roztrúsených po svete a nie sú teraz so mnou. Ostatným darujem úsmev radšej osobne.

Buďme sami sebou

Kto je lepší?

Stále riešime výzor, prácu, peniaze...Či sme viac ako sused, kolega – sokov si ľahko nájdeme, ťažšie sa tej potreby porovnávania zbavíme. Viem o čom hovorím. Sama som netušila, že nie som iná. 

Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus komplexy z vymyslených ideálov dneška

           Ja: Som lepšia ako ona? Hej, hej som.

           JA: Si si istá?

           Ja: Jasné.

           JA: Hm, ok...

           Ja: Alebo.. no síce má krajšie vlasy ako ja, je vyššia, v škole ju minule chválili...Keď tak nad tým rozmýšľam, mala by som zájsť ku kaderníčke a už od pondelka sľubujem, fakt tá diéta..Ale budem sa jej niekedy podobať?

...

Popadá ma smútok. Myslím na to, ako sa zlepšiť - nie kvôli sebe, ale kvôli nej...Veď ona je predsa ´ideál´ spoločnosti. Kto to určil? Ľudia. Tí, ktorí sa nemajú radi. Kto sa naozaj miluje taký aký je, nepotrebuje sa podobať na niekoho chudšieho, krajšieho, bohatšieho...je proste len sám sebou a hlavne žije.

Porovnávanie začína žiaľ už v detstve...

Mala som desať. Už vtedy som si vytvorila obraz ako chcem vyzerať. Neuveriteľné, že v tak mladom veku som už poznala typický ženský mindrák krásy. Dobre si to pamätám. Deti sa mi smiali: „Tretia najtlstejšia v triede :)“ Úsmevné zhodnotenie malých prckov. Pre dievčenskú dušu však zraňujúce. Tretia...Musím sa pousmiať nad tým, že mi to utkvelo v pamäti. Asi som sa tým utešovala, že 2 žiačky sú predo mnou v školskom rebríčku guľatých dievčat :). 

Každopádne som nemala priateľky. Veľmi som ich chcela. Moje imaginárne priateľky zobrazovali komplex menejcennosti. Mám ich v živej pamäti. Ako sa volali, vyzerali a správali. 1 - chcené ja. Štíhla, pekná dievčina s dlhými čiernymi vlasmi. Každý sa chcel s ňou priateliť, chlapci ju zbožňovali. 2 –  ja :). Milé bucľaté dievča, ktoré sa nevyhlo posmeškom. 

Detská duša je krehká. Pri prezeraní starých fotiek som si uvedomila, že som si ich aj reálne pritiahla do života, o dva roky neskôr. A ony sa naozaj stali mojimi priateľkami. Až na mená sa zhodovali navlas. Prijala som ich obe. Ako typické predpubertálne dievča som sa stihla pohádať s oboma, ale nakoniec som dala prednosť „krajšiemu ja“. Náhoda? Podvedomý výber toho, čo chcem? V pubertálnom veku hladenie ega? /Vytiahla som sa do výšky a tým pádom som už nebola to bucľaté dievčatko/. Zanechalo to v puberte na mne následky: pohŕdanie, namyslenosť, odmietanie iných. Len my dve. Kamošky na život a na smrť. To je už dávno našťastie preč u nás oboch :), ale následky hodnotenia samej seba cez postavu u mňa ostali dodnes.

Až úraz a dva mesiace nechcenej „dovolenky“ mi ukázali, kto v skutočnosti som. Ako mám na sebe pracovať. Byť ideálnou verziou samej seba. A nie bábkou a otrokom vymyslenej krásy.

Spomaľme 

Plné ulice náhliaceho sa ľudstva. Tiež som utekala životom. Páčil sa mi ten chaos, pocit dôležitosti, možnosť pochvaly pred druhými. Rýchle skoky bývajú neisté. Ako sám život. Ale prečo skáčeme tak vysoko, že nevieme dopadnúť stabilne na zem?  

Dnes som si to uvedomila, ako nás moderná doba zblbla. Jeden zlatý pán mi otvoril dvere. Čakal. Bola som ďaleko. S pocitom viny, že ho zdržujem som prepletala barlu cez barlu, čo mi nohy stačili. Milo sa na mňa usmial a pokojným hlasom mi vraví: „Slečna, pomaly, máte čas. Nikam sa obaja neponáhľame.“

Zažila som v rehabilitačnej čakárni, ako sa mladá dievčina zdvihla s ohrnutým nosom, že ona tu nebude čakať. Odchádza, má predsa dôležitejšiu prácu /Večernú párty. Ako sa celá čakáreň nenápadne tichým, rozhorčeným tónom hlasu dozvedela/. Mala barle. Ako ja. Odcupitala to na nich groteskne šuchtavou chôdzou s pocitom veľkého víťazstva. Odložením jej rehabilitačnej procedúry, si oddiali aj uzdravenie.

Meditujme

Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus spoznávanie meditácie

Ja: Už meditujem. Je to super.

JA: Rozprávaš sa, takže nemedituješ. 
            Meditácia je bezmyšlienkovitý stav mysle. Ticho,  chápeš?

Ja: Tak prečo sa mi prihováraš, keď ja chcem meditovať.

JA: Pretože, ma tu chceš. Ty stále musíš niečo riešiť.
            Ja som tu, keď ma zavoláš.

Ja: Tak ťa odvolávam. Idem meditovať. Teraz stíchni. Aspoň nachvíľku.

JA: Keď sa mi prestaneš prihovárať, stíchnem...

Meditácia ma fascinovala pár rokov dozadu. Skúšala som zavrieť oči posediačky - bolel ma akurát tak chrbát - my hrbáči vieme svoje, v ležme - vždy som zaspala :), pri hudbe - romanticky som snila o princoch a princeznách, ale aj pri behu - vtedy som rozjímala, ale skutočne nemeditovala. Privoňala som k nej vďaka úrazu, keď som času nazvyš mala na rozdávanie. Veru úspešne a prospešne. Meditácia mi znovu vrátila môj povestný vnútorný pokoj a sebalásku. Opäť si spievam v sprche, tancujem na ulici a nebojím sa pohľadov zvonka, prihováram a chválim cudzích ľudí...a smejem sa...bezdôvodne. Alebo lepšie povedané pre radosť.

Starajme sa o svoje telo

Ja osobne milujem pohyb. Skoro každého druhu. Cvičím, pretože ma to baví. Hoci sama som cvičiaci maniak...neuznávam striktné a direktívne karhanie a zdvihnutý varovný prst od fit vyznávačov: „ Musíš cvičiť. Toto cvičenie je najlepšie. Ty nechodíš do fitka? Prečo nebeháš? Mala by si schudnúť. Mal by si pribrať. Mali by sme...“

Ja som vyskúšala veľa druhov cvičení. Niektoré sa mi páčili, iné som milovala alebo neznášala. Ostala som pri tých, ktoré mi prinášajú úsmev na tvári a skvelý pocit.

Ľudia donedávna nevedeli, čo je fitness centrum. Dnes ich máme na tisíce. Necvičme len kvôli prvotriednym selfíčkam z prvej rady pred zrkadlom. Kvôli tomu, že je to in a každý predsa cvičí. Robme to pre seba. Nájdime si pohyb, ktorý nám bude prospešní. Pre niekoho beh, cyklistika, posilňovanie, skupinové cvičenia, joga, ale aj chôdza...Moja mamina sa po operácii chcela čo najskôr zotaviť. Cvičiť nemohla a tak sa každý deň prechádzala. Každý deň si dopriala čerstvý vzduch a pohyb. Účel bol splnený. Jedzme s mierou, cvičme s mierou a najmä radosťou. 

Buďme viditeľní 

Pasivita, skrývanie sa za druhých, bojazlivosť a apatia... nás ničia viac než si myslíme. Zanechávajme za sebou viditeľné stopy v práci, športe, koníčkoch, domácnosti, spoločnosti ľudí. Len v tom prípade budeme mať pocit zadosťučinenia. Následná pochvala, obdiv ľudí, ale aj schopnosť motivovať iných..nás budú hriať pri srdci. Ak sa budeme po celý život utajovať, budeme v kútiku duše druhým závidieť ich bezprostrednosť a úspech. Byť úspešným neznamená mať veľa peňazí. Ale byť dobrý v tom, čo robím, pretože ma to napĺňa. Dokážeme to všetci. Plachosť sa dá prekonať. Do takej miery, aby sme ukázali svetu, čo vieme.

Mňa teší, keď mi niekto povie, ako som ho motivovala do cvičenia a zdravšej životosprávy. Keď sa ku mne z iného zdroja dostane správa, že študenti, ktorých učím a môj školiteľ ma pochválili. Keď mi priatelia povedia, že som ich nakopla a obdivujú moju húževnatosť a zápal pre veci. Tu ale platí nielen prijímať...a preto chváľme a budeme chválení. 

 Tvorme 

Sošky, šperkovnice, obrázky, módu, chutné jedlo, eseje, doplnky do domácnosti..čokoľvek. Tá činnosť nám musí prinášať radosť. Tešíme sa na každú voľnú chvíľu využitú kreatívne. A tvoríme bez hladu, smädu a plynutia času. To všetko ide mimo nás. Sme len my a naše tvorivé ja.

Odkedy opäť veľa čítam a píšem si...v  hlave mám bizarné kvantum myšlienok. Nových. Kreatívnych. Produktívnych. Všetky pozitívne nápady v mojej hlave vytlačili tie zlé a ťaživé myšlienky. Už pre ne niet miesta ani času.

Stále premýšľam, čo napíšem, čo ako spravím. Naokolo si všímam ľudí a v hlave si spájam ich rozhovory do viet. Tie neskôr spíšem na papier. Uvažujem nad hodinami jogy – ako budúca inštruktorka s čerstvým certifikátom – ich realizáciu a podobou. Hudba, časti hodiny, reklama. Zaznamenávam súčasné nápady a hneď ako je to možné si ich spíšem a neskôr aj zrealizujem. Tým som si istá.

Priznajme si slabosť a chybu

„Zvládnem ďalšiu 12tku, v pohode.“ Pomôžeme jednému človeku, ublížime minimálne ďalším piatim: v prvom rade sebe /únava, kruhy pod očami, nábeh na chorobu/, partnerovi, deťom, susedom...svojou nevrlosťou a ignoráciou snahy o rozhovor či lásku. Na ne totiž nebudeme mať energiu. 

 „Ja za to nemôžem, že meškám. To on ma donútil tam ísť. Ja som nechcela.“ – Vo chvíli karhania, nás napadá milión výhovoriek. Zväčša sú nanič. A hlúpe. Stačí radšej povedať, prepáč za oneskorenie, polepším sa. 

Naučme sa rozprávať priamo

Som filantrop. Kvôli môjmu ľudomilstvu som nikdy nedokázala povedať úplne na rovinu, čo si myslím a cítim. „Páčia sa ti tie šaty? Vybavíš to za mňa? Nezbehneš tam ty? Nájdeš si čas?“  Na všetky tieto odpovede som vždy jasne pritakala, že áno. Nemohla som ich odmietnuť alebo nebodaj uraziť slovom, hoci mi to občas uberalo energiu. A tak som sa naučila ´počúvať sa´. Ak mám dostatok času a chuti, vždy pomôžem a rada. Ak však cítim, že je to nad moje sily tak s kľudným svedomím odpoviem“ Žiaľ, dnes to nepôjde a prepáč ale tie šaty nie sú podľa môjho gusta.“ Aj kritika sa dá vysloviť milo a jasne. Možno raní pár ľudí, ale ak nás majú skutočne radi, časom ju prijmú.

Pre pár nevyslovených viet som sa kamarátke vyhýbala zopár mesiacov. Schválne. Nevedela som, ako jej povedať, čo mi v poslednom čase na našom priateľstve vadilo a prečo. Viete, čo som spravila? Po pol roku som sa odhodlala. Nadýchla som sa a zdvihla slúchadlo. Na rovinu ale s pokorou som jej povedala, že som sa správala ako malé decko a utekala som pred problémom. Mojím problémom s ňou. Vysvetlili sme si navzájom svoje chyby a ukončili to vľúdnym PREPÁČ. Všetko je opäť super a mne spadol neskutočný kameň zo srdca. Nevypovedané hriechy nás ťažia podvedome každým pribúdajúcim dňom viac a viac...

Smejme sa

Najviac ako vieme. Nahlas. Stále. Od srdca. K tomuto niet viac čo dodať.

DOSMIECHOVENIA priatelia :)

Zdroj obrázka: http://www.splitshire.com/biking-girl/