SAMOTKA

Denníček, serus...

Dva týždne som bývala u našich. Oni si odleteli za veľkú mláku a ja som si gazdovala. Sama. Vedci tvrdia, že samota je tichým zabijakom. Nazývajú ju dokonca epidémiou dnešnej doby. Z dlhodobého hľadiska určite súhlasím. 

Niektorí ľudia sa dokonca cítia osamelo aj v kruhu rodiny a priateľov. Ak sa necítia byť ľúbenými. Krátkodobá samotka však môže padnúť na úžitok. Tú som si užila naplno. Neskorý nástup do postele, žiadne povinné pranie, upratovanie, ticho a sloboda. Tie 2 týždne boli regenerujúce a dostačujúce. Potom prišla už túžba po večernom rozhovore, dotyku a smiechu s ľudskou bytosťou.

JÚL 2016

Starala som sa o Sisu. A ona o mňa. Že ako sa môže mačka starať o človeka? No predsa zastavila ma, keď sa opäť bezhlavo začala ponáhľať. 

Tento výstražný pohľad vraví za všetko. Hej, ja viem. Aj ja som sa toho nového nepoznaného kukuča zľakla. „Hej ty, kam zas utekáš?“ Poď sa so mnou hrať. Neťukaj toľko do tej bedni. A čo je na tej knihe také zaujímavé, že ju musíš čítať aj počas našej chvíľky, čo by sme mali venovať sebe?“ 

Ale ona vie byť aj nesmierne prítulná a milá. Nie je príliš maznavý typ mačky, ale keď už tak poriadne. 

Ale najkrajší je aj tak pohľad na spokojné a láskou naplnené živé stvorenie. 

Spočiatku mi bolo samej smutno, ale ako dni so Sisou plynuli som si začala vychutnávať svoju slobodu. 

Po dvoch mesiacoch cvičiacej odmlky, som si po prvýkrát zacvičila celú hodinu jogy. A to takmer bez pobolievania členka. Ešte stále nemôžem doskakovať a tým pádom, behanie a môj vysnený polmaratón musím ešte odložiť na druhú koľaj...Zatiaľ. Dovtedy vitaj slnko. Už nielen úsmevom, ale aj každodenným pozdravom /Surya namaskar/.

Raňajky milujem, kávu ešte viac a raňajky s kávou najviac. No a keď vykukne slniečko, ktoré som svojím pozdravom prebudila..

Niet krajšieho rána. 

Kamienky, trblietky, ozdôbky...Síce ešte nie som korunovanou strakou, ale pomaly k tomu spejem. Moja vášeň všetko dogýčoviť, je podľa drahého posúdenia, dedičná. Keby študoval genetiku, nemudroval a vedel by, že je naučená a získaná. Ale budem sa ním ja hádať?  Tak či tak gýču zdar, uzda tvorivosti povolená - nech radosť prekvitá :) Keď už s barlou, tak s gráciou.

Moje večné šťastie sa opäť raz potvrdilo. Alebo ako stále vravím: “Pánbožko ma má fakt rád.“ Povedal, by si, že som napriek neskorému príchodu na zastávku a to bez akejkoľvek možnosti pobehnutia, stihla autobus? Autobusár už pomaličky odchádzal, keď v tom zastavil. Prvotné domýšľanie, že to boli kvôli pôvabnej krivkajúcej dáme, sa nepotvrdilo J. Niečo mu vypadlo z okienka šoféra na cestu. /To sa vôbec dá? :)/. Každopádne asi tušil, ako veľmi ma v práci očakávajú.

Na odporúčania Polly a Veroniky, som si objednala dva nové kúsky do mojej malej milej knižnice. Moja teta je kniho-maniak, takže väčšinu si požičiavam. Rozhodla som sa však , že každý mesiac si jednu kúpim do zbierky. Tento som si dopriala rovno dve. Nevydržala som a cestou som si musela rozbaliť balíček. Na lavičke som začala hneď zaraz aj čítať. Jeromeho. Smiala som sa  od prvej strany. Asi nikdy som nečítala tak vtipné dielo.  Okoloidúci sa usmievali popod fúz a ja na plné ústa. Môj rehot je známy jeho dosahom na neuveriteľne ďalekú vzdialenosť. Tentokrát som sa krotila hlasitosťou. Ale úsmev musel byť vidno až na mars. Skvelé čítanie. Nebudem to hrať na samozvanú recenzentku, necítim sa dosť sčítaná na nejakú uvedomelý hodnotný posudok. Túto úlohu dokonale zvládla práve Polly. Bližšie info o knihe tu. 

Moje špeciálne zameranie sa na sledovanie oblakov, má svoje opodstatnenie. Predstav si, že som si minule  všimla, že v oblakoch už nevidím nič iné len biele fľaky znovu sa objavujúce a miznúce na oblohe. Toto zistenie ma šokovalo. Táto tragédia znamená len jedno – stratila som detskú fantáziu. Keď som hodiny dokázala ležať v tráve a vymýšľať si, na čo sa tie pohybujúce biele machule ponášajú – zvieratá, veci, dokonca tváre. A vždy tam niečo bolo. Preto som zahájila misiu Návrat detskej fantázie a každý deň sa zastavím a pozorujem obláčiky. Zo začiatku to šlo s miernym domýšľaním a presvedčovaním, že sa to fakt na danú vec podobá. Dnes to tam však už naozaj vidím. Krásne obrazce. A niekedy aj trefné odkazy v danej situácii. 

Ako to bolo v Malom princovi? Namiesto klobúka videl slona vo veľhadovi. Poučné knižky sa snažím brať k srdcu. A tak tiež hľadám v machuli slona. 

Počas môjho žitia sa samotke, som sa rozhodla, že našim spravím radosť a pomôžem im. Milujem upratovanie /áno, viem že je to vadné/ a tak som sa pustila do veľkého úklidu. Vyhádzala som skrine, chladničku, poličky a vôbec všetko čo malo pôvodne nejaké miesto...ho po uprataní buď opustilo, alebo sa týčilo na vyleštenom, už bezprašnom, mieste. Moje prekvapenie bolo načasované na deň príchodu z letiska. Nepríjemná skúsenosť so zmeškaným letom, ich zdržala ešte zopár dní. A tak som im natočila veselé povzbudivé video. Obsahovalo nielen slová na dodanie odvahy a sily zvládnuť cestu z GB na Slovensko..ale aj prehliadku nového vylepšeného domova čakajúceho, spolu so mnou, práve na nich. 

Milujem malé darčeky pre radosť darované len tak z lásky. A tak som im kúpila nové fotorámčeky a vložila do nich staré fotky z detstva. Sme na nich ja a bráško separé s maminou a ocinom. Aj keď nie sú dokonalé ako dnešné profi fotky. Nedám na ne dopustiť. Pretože sú na prvý pohľad plné lásky. Vzájomnej. Tej, ktorá pohladí dušu. 

Musím sa ti pochváliť denníček môj. Chodím. Bez palice. Ten pocit, keď som šla bez nej prvé dva dni, bol neskutočný. Síce som vyzerala krivo a smiešne :), no vôbec mi to neprekážalo. Ani to, že ľudia na mňa čumeli, keď som sa pridŕžala zábradlia vystupujúc po schodoch či z autobusu. Zabili nudu aspoň chvíľkou uvažovania.  A nečumeli neustále na selfie fotky či pokémonov do telefónu. Ja by som im odporučila terapiu sledovania oblakov. Ale to je predstava môjho utopického šťastím prekypujúceho sveta :D. Možno raz. Každopádne dávam od začiatku zabrať krokomeru v telefóne. A každým väčším úspechom, je aj môj úsmev širší. 

Polly mi zabezpečila na tieto dni osamotne zábavku, o ktorej som sa netušila, že ma tak pohltí. S nadšením som práve dopozerala kórejskú doramu Oh my Venus  – seriál s fitness tematikou. Toto bola moja doramovská premiéra, ale určite nie derniéra. Neviem si vybrať, čo ma na tej , v našom ponímaní telenovele, zobralo viacej. Sexy tréner, krásna hlavná hrdinka, cvičenie, chudnutie /sama som si takouto premenou prešla a viem, akú drinu musí človek vynaložiť/, romantika, neskonalá láska, humor, slovné hračky a pubertálne doťahovanie dvoch zaľúbencov, intrigy, smútok, boj o prežitie, rodinné tajomstvá, pretrhnuté priateľstvá a v neposlednom rade nepoddanie sa osudu a viera v dobrý zajtrajšok.

Dobre, nebudem hrať formu..priznávam hlavný dôvod bol práve sexy tréner John Kim. 

Boli tam však aj veľmi pekné myšlienky. Jedna z nich sa mi páčila obzvlášť...

 „Zo strachu, že by sme v budúcnosti mohli byť nešťastní, by sme nemali byť nešťastní aj v tejto chvíli.“

Aj tak som sa každý deň tešila na ďalšiu časť. Mala som radosť s  hrdinami, keď sa im niečo podarilo, smiala som sa s nimi, ale aj rumázgala. Ja teda nie som filmový plačko, ale 13 a polku 14tej časti som preplakala jak malé decko. Dohnala som zameškané :D. Odporúčam všetkým romantickým dušiam ako som ja. Viacej o hlavných hrdinoch a ich charakteroch - klik :).
Ďakujem týmto Polly za skvelý zážitok :). 

Zdroje obrázkov: 

http://raumrot.com/image-category/best-of-franken-images-free-for-commercial-use/#gallery-43823/49

http://asianwiki.com/Oh_My_Venus

https://xandddie.wordpress.com/2015/12/09/oh-my-venus-6/