Strach – náš geniálny učiteľ či mocný kat?

Strach, prinášajúci pocit úzkosti a paniky, nás ničí. Vkráda sa do našej mysle, uhniezdi sa a potom si pomaličky stavia svoj útulný pelech. Tento tiesnivý skľúčený pocit však vieme prekabátiť...

Ja som sa ho spýtala na kého frasa sa mi vplietol do života a čo tým sleduje. Divne sa na mňa pozrel, ale neodpovedal. Čakal, kým na to prídem sama. Nakoniec sme si podali ruky a on odišiel...

STRACH

*FÓBICKÝ

            Farmakofóbia

Alebo jednoducho povedané strach z užívania liekov. Znie to smiešne. Ja viem. Ale nemôžem si pomôcť. Žijem zdravo a preto, keď mám do seba naládovať nejakú chémiu, usadí  sa v mojej hlave vyplašený strašiak. Keď mám brať nejaké lieky, tak mám vedľajšie účinky ešte pred ich prvotným prehltnutím. Niekedy mám pocit, že už po prečítaní kilometrového príbalového letáku :). Stručný príklad opúšťania sa a ľutovania svojej práve zistenej a doposiaľ neprejavovanej choroby: „Alergia, ja mám alergiu? Veď nemám žiadne príznaky okrem toho atopického ekzému,“ nechápavo som v ordinácii krútila hlavou. Do týždňa som ich mala – všetky :). Upchatý nos (v noci som nemohla spávať), kýchanie, slzenie očí,.. A tak som ich, napriek môjmu odporu k liekom, začala poslušne užívať.

Ako čas plynul...neutíchajúci vnútorní poslovia fóbickej úzkosti, si v mojej hlave veselo šantili. „Ty kokso, ja mám asi fakt alergiu. Aj tie príznaky - nemôžem predsa dýchať. Alebo je to tými liekmi? Inak. V letáku bol predsa písaný vzácny výskyt ťažkosti s dýchaním, opuch hrdla.. Mne sa tuším aj zle prehĺta.. Neudusím sa?“ Úzkosť z liekov som musela samozrejme prekonzultovať s lekárom. Nenechám sa predsa tou hnusnou chémiou udusiť. Chudák lekár na mňa súcitne pozrel. „Slečna viete aká je toto ambulancia? „Imunoalergológia,“ začínala som chápať, kam tým smeruje. „Presne. ALERGOLÓGIA. Upchatý nos má celá čakáreň kýchajúcich pacientov.“ Chápala som, mal pravdu. Pobrala som sa teda so sklonenou hlavou a ďalším papierikom v ruke na nejaké kortikoidné svinstvo.

Odkaz pre farmakofóbikov

Prísny zákaz čítať príbalové letáky, fóra, diskusie na nete. V žiadnom prípade!!! Ja som s tým prestala. Odvtedy nemám problém. Neviem, ako mi lieky môžu škodiť a tak mi ani neškodia :). Čo oko nevidí... Stále neuznávam bezhlavé hltanie tabletiek všemožného druhu, ale pokiaľ je to nevyhnutné...tak musíme tie lieky prijať ako dočasné riešenie nášho zdravotného problému. Som si istá, že psychická vyrovnanosť pomôže odstrániť všetky nežiaduce zjavy v našich životoch. Aj tie chemického rázu.  

Hypochondria

Čakala ma operácia očí. Neskutočne som sa na ňu tešila. Po celý svoj mladý život som si v duchu premietala, ako raz budem vidieť a zahodím okuliare veľkým oblúkom. Stalo sa. Čo ale predchádzalo môjmu úspešnému zákroku? No veď posúďte sami :).

Boli dva týždne do dňa D. Celá v očakávaní som nejakým zanedbaním prevencie prišla k chrípke. Nič vážne (Pre nás - ženy. Muži už určite ležia v posteli, len pri prečítaní o tej mučivej pliage). No klasickú dvojdňovú horúčku a vyležanie v posteli som zamenila za tragikomický hororový scenár filmu Chrípka útočí. 

Ten môj vymyslený brakový gýč mal dokonca titulky. Ako to ? Nemohla som predsa rozprávať. Veď som bola C H O R Á. Celé sa to začalo takto...“Niečo na mňa lezie. To nemôžem dopustiť, ja musím ísť na tú operáciu,“ odhodlane som mrnčala pod dekou. „Jasné zlato, spravím ti zázvorový čaj, dáš si paralen a do rána si fit.“

Nič také sa ale nekonalo. Do rána som stihla obvolať všetkých kamarátov, prečítať milión babských rád na fórach a  pekne jednu po druhej ich začať realizovať. „Ako to bolo písané na to začervenalé hrdlo? Výplachy a kloktanie slaným roztokom, zriedeným peroxidom vodíka, čajmi a samozrejme voľno predajné spreje,“ tieto všetky zázračné roztoky som si poctivo namiešala a zaraz aj vyskúšala...najlepšie hneď trikrát! Do rána som mala hrdlo ako šmirgeľ. Škrabalo, bolelo, opuchlo, sčervenelo ešte viac. Ja som si ho sama tak zničila, že som nevládala prehĺtať :). Vtedy som však verila zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu vplyvom chrípky. Túto, mnou zrealizovanú, pseudo chorobu som si vytvorila zo strachu. Na druhý týždeň som s malou dušičkou tŕpla so slúchadlom v ruke, keď som vytáčala číslo na očnú lekárku. „Prosím Vás, môžem absolvovať operáciu napriek nedávno prekonanej chorobe? Viete nebolo to také vážne..Ako bola som chorá, ale už sa cítim lepšie a viete keď ja tak chcem ísť na tú operáciu...,“ dostala som zo seba milión neopodstatnených obranných reakcií bez pripustenia doktorky k slovu. Bez zaváhania odpovedala, že ak sa cítim v poriadku, nevidí dôvod na jej odloženie. Poďakovala som jej za dobrú správu a v duchu som sa sama nad sebou pousmiala, ako zbytočne mrháme časom na vytváranie prekážok v živote. Keby som v ten večer nehľadala tristo spôsobov, ako sa vyliečiť a poslúchla by som radu – napi sa dobrého teplého čaju a oddýchni si.. Nebola by som si prešla životnou kapitolou Ako sa čo najrýchlejšie stať kvitnúcou záhradou – pretože moja hlúposť kvitla svetelnou rýchlosťou :).

 Odkaz pre vymýšlačov chorôb

Viem, že hypochondria je závažná porucha, ktorá spôsobuje u človeka úzkosť až panický strach... Neberiem to na ľahkú váhu, práve naopak. Je to veľký zabijak osobnosti človeka. Sama som mala obdobné stavy. Nemala som pocity úzkosti, ktoré by ma celkovo obmedzovali v živote, ale pohltili mi časť mojich myšlienok. Sledovala som na sebe príznaky až keď som zistila, že by som ich mohla mať. Alebo som neprimerane reagovala na malú vyrážku, obyčajnú bolesť brucha, či podivného tvaru škrabanca...Nakoniec to bolo jedna nová nenápadne sa ukazujúca stria :). No dobre, alebo dve..:) No určite žiadna katastrofa spustošeného chorľavého tela. Ale dostala som sa z tohto bludného kruhu. Prečo žiť život strachovaním a nie pričinením sa o zdravie?

Na jednej strane som prestala s prehnaným sebapozorovaním a čítaním článkov, odporúčaní, varovaní. A na druhej, som si vyliečila myseľ meditáciou, kreatívnou tvorbou a úsmevom – v zrkadle som ho venovala sama sebe a až potom druhým.

*ZO VŠETKÉHO A O VŠETKÝCH

Moja mamina je expert číslo jeden na strach resp. stres akéhokoľvek druhu – ten prehnane mamičkovský, z prvého letu, z nefungujúceho telefónu, z rodinnej dovolenky, z prichádzajúcej dlho očakávanej udalosti, pred lekárskym vyšetrením.. Milujem ju najviac na svete, ale tento neprimeraný prístup k niektorým udalostiam v jej živote, ju oberá o energiu, čas a radosť. Sama nie som ešte matkou. Mám pocit, že budem ešte bojazlivejšia, ale budem na sebe pracovať na plné obrátky. Vráťme sa ale späť k stresorom v každom životnom kútiku. Najväčšie maminine vetné góly si budem pamätať navždy: „Deninka, keď budeš pri tom mori, tak nechoď ďaleko od kraja. Dávaj si na seba pozor. Vieš čo, alebo radšej ani nechoď do tej vody, aby sa ti niečo nestalo.“ Párty v plnom prúde, dve hodiny ráno - sms - ´Kde si tak dlho, ja ťa čakám, nemôžem spať. Príď, ale dávaj cestou na seba pozor.´ Áno, samozrejme, že som jej povedala, nečakaj ma, neviem kedy prídem. Stresy pri balení pred prvým letom, chaos okolo leteniek, trikrát prebalených dokladov na iné miesto, následné hľadanie, vybaľovanie, panika..Vedela by som spísať knihu Patologický stres jednej milujúcej mamičky :). Všetko by bolo v poriadku, keby šlo o tej príjemný stres pred dôležitým rozhodnutím, vystúpením, zviditeľnením. Keď vieme, že sa nám to podarí. A cítime vnútorné napätie z očakávania. Ak je to však na úkor zdravia a pokoja, vtedy je to škodlivé. Viem, ako veľmi ma rodičia ľúbia, preto ju plne chápem. Je mi ale ľúto, ak vidím, ako človek dokáže aj z príjemnej situácie vytvoriť hororovú zápletku.

Odkaz pre strachomilov

Všetko bude dobré. Len sa pekne usadíme na stoličku, zhlboka nadýchneme, následne vydýchneme. V hlave si prehráme opak toho, čo očakávame. Nespravíme skúšku – ale spravíme, budem koktať pri prezentácii – budem úplne pokojný, na letisku sa stratím – nájdem to na prvý šup,.. Zapamätať : PRESNE NAOPAK :)

*O BUDÚCNOSŤ

Strachoputi, ktorí sa neustále boja o budúcnosť. ČO BUDE, KEĎ...skončím školu, nájdem si chlapca / dievča, nájdem si prácu, budeme mať deti, zostarneme, zomrieme,...Načo nad tým dumať, aj tak život pôjde svojim tempom. Ak sa však budeme obávať každej novej životnej etapy, nikdy nenájdeme skutočné šťastie. Budeme žiť zo zle vykonštruovanej predstavy nášho budúceho bytia. Scenáre sa nám budú prehrávať znova a znova...pohltia nakoniec našu reálnu budúcnosť. Pretože budeme v mysli intenzívne pracovať na našom životnom neúspechu. A tam sa to predsa všetko začína...

Odkaz pre strachoputov z budúcnosti

Nemrhajme svojím vzácnym časom na riešenie vymyslených problémov. Oni skutočne ešte aj tak NEEXISTUJÚ. Ak príde problém s prácou, priateľkou, či deťmi...začnime ho riešiť až vtedy. S ušetreným časom môžeme potom skladať peknú víziu zajtrajška. A to tým, že si práve dnes doprajeme čas na správne vykonanú prácu a ochotu sa v nej zdokonaľovať...tým, že darujeme priateľovi/ke pekný skromný darček pre potešenie...tým, že deťom darujeme úsmev a objatie...

*PRESADIŤ SA

„Ja neviem, či na to mám. Bojím sa, že sa zosmiešnim. On je lepší ako ja, veď sa len pozri. Že mňa by chceli? A prečo prosím Ťa?“ Každý poznáme... Ľudia, ktorí si neveria ani v tom, čom sú reálne dobrí. Iste, každý vie, že to plynie z komplexov, pocitu menejcennosti, môže za to výchova a blá blá.. Kto sa ale reálne pokúsi svoj postoj zmeniť a zapracovať na svojom strachu? Každý ho máme...

Hoci ja som čistý extrovert, milujem pozornosť a ľudí... Tiež mám obavu pred tým, ako niečo verejne poviem, vystúpim – pokiaľ sa jedná o niečo pre mňa dôležité  a viem, že mi tento krok môže pomôcť v budúcnosti. Je to ale strach, ktorý ma posúva vpred. Ten, ktorý mi dodá odvahu, pretože viem, že keďže mi na tom záleží, je to pre mňa správne a musím ho zvládnuť. Tu a teraz. Nezutekať. Prišla som sem zdolať všetky prekážky a prejsť až na vrch hory. A ja to dokážem. Ak sa strápnim? No a? Čo som jediná na svete? Modelky bežne padajú zo scény jak hnilé hrušky, celebrity vyslovia slovné brepty v hlavnom vysielacom čase, velikáni sa zakokcú pri svojich prednesoch.. Ale usmejú sa, hodia to na vtipnú vsuvku svojho výstupu a ešte z toho vyjdú ako víťazi. Pre mňa je majstrom slova a dokonalého ľudského pôvabu Adela Banášová. Žena, ktorá si prešla dlhou cestou. Pamätám si ju ešte z relácie Sedem s.r.o. A nešlo jej to zo začiatku ako po masle. Pôsobila nervózne a teda ani zďaleka nie tak vtipne ako ju dneska všetci poznáme. Prekonala ostych, prešla si touto životnou skúškou a je z nej veľká osobnosť. Všetci ju milujeme. Trepne prvé čo ju napadne – a je ešte vtipnejšia ako obvykle. Samozrejme, že to je aj jej osobnosťou – pokorila pochabú celebritnú slávu svojím vyspelým duchom. Každopádne všetci máme v sebe nejaký dar. Ak dokážeme zatnúť zuby nad hanbou pred verejnosťou – dokážeme zázraky.

Odkaz pre nesmelých plačkov

Nemôžete sa do konca života skrývať. Úkryty sme si ako deti stavali, pretože boli tajomné... Osobnostné bunkre dospelých, ktorí si ich vytvárajú pre zdanlivý pocit bezpečia sú však len útekom pred realitou. V kútiku duše cítime, že dokážeme viacej ako on / ona.. Ak však ten bunker neponecháme deťom a nevylezieme z neho...túžba po splnení snov bude narastať iba v našej hlave. Ak nájdeme vec, po ktorej naše srdce piští, chyťme sa jej a vykričme to do sveta... Vtedy príde čas na obrátenie mince a novú éru nášho pravého ja.

Ako   na   neho? 

Zoči voči

Pred strachom neutekajme. Postavme sa priamo pred neho. Môj prípad farmakofóbie som si vyliečila tým, že som sa nezameriavala na to zlé, čo mi lieky môžu spôsobiť. Myslela som, ako mi zmiznú príznaky alergie. Teraz ani neviem, že nejaké lieky beriem. Viem, že časom ich nebudem ani potrebovať.

Zmena postoja a predstavivosť

Strach zaženieme nejakou peknou myšlienkou – na slnko, pláž, úsmev dieťaťa, vtipnú príhodu.. Prirodzený stres pred jednou prezentáciou na pracovisku som prekonala dýchaním zhlboka a predstavou, ako to dokážem a budem excelovať. Po skončení prezentácie, pri ktorej som samozrejme pôsobila suverénne, som mala odpovedať na otázky z pléna. Nevedela som o tej tematike ani mäkké f. Len zopár oporných bodov. Na otázky z väčšej časti odpovedal môj školiteľ. Viete, kto ale zožal slávu? Presne tak. Prišli za mnou a chválili ma mladí, starí – všetci..o tom akú som mala skvelú prezentáciu a prednes. Nikoho nezaujímalo, že z 10 otázok  som odpovedala len na jednu jedinú :). Všetko sa dá uhrať mimikou a odhodlaným postojom.

Zdroj obrázkov:

https://www.pexels.com/photo/woman-wearing-white-long-sleeve-sitting-beside-window-during-daytime-24385/

http://www.splitshire.com/831/