„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím
nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom
vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len
babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej
školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou
spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky.
„Čo
potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích
rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom
hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer
nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej
tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla
jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu
aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy
s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom
i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto
riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej
púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.
