Naša Elka – pani učiteľka

„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky. 

„Čo potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo  dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.

Netradičná babička 

Vo veku, keď sa stala starou mamou, ju striasalo pri pomyslení oslovenia jej osoby ako starnúcej dámy v rokoch – babka. Radšej všetkých šikovne presvedčila, že jej pokojne nebude prekážať, ak ju vnúčatá budú oslovovať krstným menom. Odvtedy ju kamaráti, známi i neznámi neoslovili inak ako Elka – pani učiteľka.

Atypickosť Elky, ako starej mamy, nespočívala iba v pomenovaní jej osoby. Činnosti, ktoré rada vykonávala sa delili na tie typicky babičkovské, ktoré rozvoňali celý byt lahodiacou vôňou slaných a sladkých maškŕt a vyčarili na tele a duši príjemný pocit tepla v podobe štrikovaných svetrov či obľúbených hračiek. Ale potom tu bola tá druhá netypická kategória, do ktorej spadalo lozenie po rebríkoch s maliarskym náčiním v ruke, celodenná promenáda nových lodičiek v panelákovom byte či vytĺkanie a zatĺkanie kachličiek, prahov vo dverách a podobných „nezmyselných“ vizuálnych závad v byte.

Krásne spomienky na detstvo

 Strávila som ranné detstvo plné roztomilosti, predpubertálne obdobie guľatenia sa a detskej nemotornosti, ako aj pubertálne obdobie plné nepochopiteľného ostychu a pochopiteľnej rebélie až po obdobie dospeláckej vyrovnanosti, v neustálom kontakte s mojou milovanou Elkou.

Obdobie svojho ranného detstva poznám azda lepšie než moji rodičia. Z „vtipných“ historiek o kráse detskej zvedavosti, ktorých hraničná znesiteľnosť pre normálneho smrteľníka spadá do časového limitu piatich minút, by som mohla spísať memoáre Hoci som teda naozaj nepatrila k jedným z tých šikovných detí, o ktorých by boli príbehy plné chvály, hodné vykričať svetu. Keďže som od narodenia bola učupená pod tými krídlami, nemala som priestor ani čas, naučiť sa normálnemu fungovaniu svetáckeho života. Moja nemotornosť naberala na obrátkach každým rokom. Ako chránenec som, napriek pribúdajúcim sviečkam na vrchu torty, bola oslobodená od vykonávania „namáhavých“ činností, ktoré spadali do bežných úloh detí, akými sú vyhodenie odpadkov a následný nebezpečný prechod cez cestu, päťminútový presun neobratného hanblivca do obchodu, spojený s trýznivým oslovením pani predavačky s prosbou o polovicu chleba, či učenie sa postupnej samostatnosti primeranej veku dorastajúcej ratolesti. 

Výchova dieťaťa, ktoré babka milovala láskou tak veľkou, že sa oň bála aj v tých najbežnejších životných situáciách, by dopadla otázne, nebyť súrodeneckej hašterivej lásky a úprimnosti, ktorá priviedla moju nechcenú rozmaznanosť na správnu mieru. Vo veku, kedy už prehnané obavy o takmer dospelého jedinca, prestávali byť náležité, som už spod tých krídel nevidomky utekala do sveta. Napriek pubertálnej vzbure pre nadnesenú starostlivosť o moju maličkosť, som sa pod tie krídla veľmi rada vracala a cítila sa pritom tak neskutočne ľúbená, potrebná a šťastná.

Veľakrát som sa jej, plná zvedavosti, pýtala na jej detstvo, prácu, koníčky a samozrejme na Viliama – dedka, ktorého úsmev som poznala iba z čiernobieleho obrázka nalepeného v starobylom albume. Ako dieťa, sediac jej na kolenách, som hltala každé jedno slovo o období jej radostného života učiteľky v materskej škôlke. Trávili sme spolu veľa času od čítania kníh, rozprávania zážitkov, hrania divadielok až po spoločnú záľubu v pozeraní slzavého údolia, ktoré niekoľko stodielové telenovely, ponúkajú.

Ľudia ju milovali. Dôkazom boli nielen pochvalné slová okoloidúcich známych: „Pani učiteľka, my na Vás stále spomíname. Ako ste nám hrávali divadielka, spievali, čítali. Vy jediná ste mňa, jedovitého chlapca, dokázali pohladiť a objať. Oproti bežnému a pravidelne sa opakujúcemu výprasku od ostatných dospelákov, na Vaše objatie vo svojom skromnom živote nikdy nezabudnem,“ ale aj ich túžba zdržiavať sa v jej blízkosti. Dokázala otvoriť nielen svoje srdce okoloidúcemu neznámemu, ale aj svoje dvere. Privítala ho vo svojom skromnom príbytku a pohostila ako kráľa tým najlepším čo doma mala. Jej dobrota sálala na míle ďaleko. Bola mojou dobrou vílou z rozprávky. 

Dospelosť prináša iné videnie

 S vekom sa nároky a videnie „normálnosti“ života menia. To, čo nám v pubertálnom veku pripadá neznesiteľné, s  vekom chytá svoje čaro a jedinečnosť. V mladosti od rodiny utekáme k súkmeňovcom s rovnakým podivným účesom a názormi, aké svetu zdieľame na obdiv aj my sami, ale v dospelosti ide už iba o jedno - užívať si každú jednu voľnú chvíľu v blízkosti rodiny a skutočných priateľov. 

A ja som skutočne šťastná, že som si každý moment s mojou netradičnou babičkou, užila naplno. Venovali sme jedna druhej toľko lásky, že tie vzácne okamihy mi navždy ostanú v srdci. Nevezme ich ani čas, ten zvláštny čarodej, ktorý si síce fyzickú podobu nadobro vezme, no ten hrejivý pocit a radosť pri spomienke na naše spoločné chvíle zo srdca nevytrhne.

Hoci som ešte len v 29tich rokoch opustila školské lavice, až teraz si uvedomujem, že tá myšlienka o spleti celoživotného vzdelávania, čo mi Elka neustále prízvukovala, znamenala čosi omnoho hlbšie. V tejto škole nie sú lavice, kriedy ani špongia, ktorou možno chyby z tabule jednoducho zotrieť. Učí sa v nej niečo úplne iné. A som si takmer stopercentne istá, že moja Elka presne vedela, čo tou školou od začiatku skutočne myslela. Školu života. Odovzdávala nám nielen lásku, ale aj mnohé posolstvá, ktoré vo mne ostanú navždy.

„ Deti moje, v živote ...“

... sa stále ľúbte 

Ani jedna návšteva sa neobišla bez tradičného odovzdania posolstva úcty voči sebe : „Janko, ľúb a poslúchaj Dadku.“ „Marko ľúb Denisku.“ „Dúfam, že Ťa Riško ľúbi, tak ako si zaslúžiš.“ Až keď z našich úst odozneli potvrdzujúce slová, minimálne do ďalšej návštevy, sa jej duša uspokojila. Posolstvo úcty a lásky voči sebe, nám opakovala toľkokrát, pretože sama dobre vedela, že na svete niet krajšieho pocitu, ktorý nám pomáha byť dobrými a srdečnými ľuďmi, než vzájomná láska – voči rodine, priateľom, svetu...

... buďte na seba stále dobrí 

Snaha byť dobrým človekom, je pre každého z nás, úlohou na celý život. Vždy sa nájdu chvíle, ktoré naše pokusy zatienia. Ale byť príčinou, ktorá vyčarí úsmev na tvári iného človeka, stojí za to, že sa o to aspoň budeme neustále pokúšať.

... si chráňte mladosť

„Detičky, chráňte si mladosť,“ pozrela mu vrúcne do očí. „Ach mami, ako si len uchrániš mladosť?“ nežne ju pohladil po tvári... Že je to nemožné? Asi áno, ale myšlienka chrániť si mladosť má svoje veľké opodstatnenie. Ako deti si život užívame, tešíme sa slnku, kvetom, tancu a dokonca aj dažďu. Postupne dospievame a svet začína byť zložitý a nepochopiteľný. A keď prekonáme túto bariéru vedúcu k „múdrej“ dospelosti, zrazu už nám slnko príšerne svieti do očí, darované kvety nám spôsobujú alergické kýchanie, tanec berieme rezervovane s ohľadom na možné vytknutie členka a dážď? Preboha, veď je to dážď!!! A presne tomuto Elka verila, ak si uchránime v sebe mladosť aj v dospelom a zrelom veku, budeme šťastní neustále – či už bude svietiť slnko, alebo padať dážď.

 „Pekní ľudia to majú v živote ľahšie“

... bola poslednou Elkinou múdrosťou, ktorá znela z jej úst pomerne často. Neviem, čo ju viedlo k tomu, aby nám túto vetu neustále s láskou opakovala. Asi sa iba tešila, ako každá milujúca babka, že jej vnúčatá sú pre ňu tie najkrajšie na svete a možno verila, že vďaka jej vyrieknutej vete do vesmíru, nám uľahčí naše bytie.