Zabudli na ňu...

Prvý  proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou. 

Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny, s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol... 

Spomenie si ešte niekedy? 

Na začiatku sme boli my.

Ľudia dobrej vôle. Nič iné sme nemali. Len tú vôľu. Boli sme chudobní, ale pomáhali sme si navzájom. Susedia nám niečo požičali a samozrejme aj my im. Bývali ale ďaleko. Kráčali sme k nim hodnú chvíľu. Cestu sme si krátili rozprávaním a spievaním. Boli to pekné časy, ale občas aj kruté. Sem tam nás premohla choroba, hlad. Ale žili sme veru šťastne. Nemohli sme sa sťažovať. Veď na druhý deň zase vyšlo slnko.

Potom prišli takí zvláštni ľudia. 

Mali biele plášte. Boli vycivení, s podivnou iskrou v očiach. Nesmierne nám uľahčili život. Čím? No počúvajte. Núkali nám nejaké novodobé liečivo guľôčkového tvaru. Poviem Vám, boli na vlas rovnakí. Keď tak nad tým premýšľam, predsa len sa niečím líšili. Inakosť bielopláštencov, bola v  ich liečivách. Farba, vôňa, tvar, cena a spôsob účinku. Boli aj také zázračné, so schopnosťou postupne uvoľňovať hojivý prípravok, do chorobou zmáhaného tela. „Geniálne!“ jasali sme.

A ďalší...

Okrem plášťov mali na sebe ochranné rukavice, rúška, čapice. Namojveru boli smiešni. Pracovali rýchlo. Priniesli si nejaké stroje, ktoré drvili, žmýchali a miesili všetko, čo im prišlo pod ruku - živé i neživé. To všetko sa spojilo do neuveriteľnej jednotvárnej hmoty. Tá potom prešla posledným prístrojom, z ktorého vyliezli igelitové sáčky. To, čo v nich bolo, Vám vyrazí dych. Tak ako nám. Jedlo. „Už nebudeme hladovať“, kričali sme a tešili sa zároveň.

A tak postupne prichádzali noví a noví. 

Núkali nám stroje na štyroch kolesách, ktoré nás zavezú až na samý kraj sveta. Priniesli aj látky, šperky a samozrejme tie debničky. Neuveríte, ale boli v nich malí ľudia. Oni tam asi žili a my sme sa na nich mali pozerať. Hoci neviem prečo. Ale jedno viem určite. Bolo to úplne jednoduché. Len sme im zažali svetlo, a oni už hrali. Ich životná rola, predpokladám. Tá naša plynula spolu s tou ich...

Bol to všetko sen?

Kúpili sme si zdravie. Nehladovali sme. Jedli sme kedykoľvek a čokoľvek sa nám len zažiadalo. Mali sme krásne šaty, veľa kultúrnej zábavy v skrinkách. Už sme nemuseli chodiť zbytočne medzi ľudí. Stačilo zapnúť tlačidlo. Ľudí sme vonku pre istotu obchádzali. Náhodou, ak  by sa chceli rozprávať. Na to sme už predsa nemali čas. Museli sme zarábať peniaze na nové šaty a ďalšie nové debničky, ktoré nám ušetria kopu času: operú, umyjú a dokonca aj uvaria. A potom sme ten ušetrený čas mohli spokojne tráviť v rodinnom kruhu pred tou zázračnou debničkou s liliputáncami vo vnútri. To nás bavilo najviac. Ale potom prišli s ešte novším a vylepšenejším prístrojom s podivným menom. 

Nejaký druid to bol. 

V tejto dobe a druid? „Nedajte sa vysmiať,“ dobre sme sa nepopučili od smiechu. Potom nás opravili. Ževraj An-druid. No nech to bol akýkoľvek druid, neviem, či bol taký učenlivý a uvedomelý, ako ten v Keltských krajoch. To však nebolo dôležité. Podstatné bolo, že vedel veľa zaujímavých vecí. Najviac nás ale bavili fotografie. A on s tou fotkou dokázal divy. Zúžil a zväčšil, čo bolo treba, vyhladil a prerobil do takej podobizne, aby sme ju mohli ukázať svetu zavesením na nástenku. Nie na tú klasickú ako v škole. Táto visela imaginárne. My sme ju videli v jednom tom žiariacom aparáte doma.  To si neviete predstaviť. Dokázali sme sa takto prehrať  celé hodiny, dni, mesiace... Čas plynul a my sme ju aj tak nedokázali zaplniť. A tak sme hľadali nové miesta, kde sa môžeme odfotiť, nech sa aj ostatní s nami potešia, keď nás tam uvidia. A oni sa aj veru tešili. Písali, akí sme tam krásni a nech si naplno užívame ten náš malebný výlet. Veď sme aj. Spravili sme stooovky fotiek.  

Keď sa náhodou niektorá skrinka pokazila, pracovali sme ešte usilovnejšie a kúpili si novú. Poškodené sme jednoducho vyhodili na tie kopy vonku. Boli tam aj ostatné opotrebované veci. Tak ako kopy vonku rýchlo narastali, my tiež. Každou novou vecou stúpal aj náš status medzi ľuďmi na nástenke. Náš svet bol svetom bohatých. Za peniaze sme si dokázali kúpiť všetko: slávu, moc a dokonca aj priateľov. Bol to svet dokonalých. 

Až som jedného dňa...

... pocítila túžbu otvoriť oči.

Niečo v mojom vnútri ma nútilo spraviť to. Aj keď sama neviem pomenovať, čo to bolo. Poobzerala som sa. Všetci ľudia naokolo boli veľmi zvedaví a pýtali sa ma, čo vidím. Mojím telom sa prehnala triaška. „Prečo sa chveješ? Je to fakt všetko také krásne?“ dobiedzali. 

To, čo som ale zrazu videla, bol iný svet, aký som poznala. To jedlo už nevyzeralo tak vábne, liečivá už nedokázali všetko vyliečiť a tie skrinky na mňa hľadeli z každého kúta. Bola som ako živá ihla v kope robotov. Zahmlilo sa mi pred očami. Čo bude ďalej? 

A v tom niekto zaklopal na dvere...

Otvorila som. Vo dverách stálo malé usmiate dievčatko. To dievčatko vyzeralo ako ja, keď som bola dieťaťom. Smialo sa, tancovalo a štebotavo sa mi prihováralo. Pozrela som sa na ňu a spýtala sa, či si niečo prosí. „Áno, chytiť Ťa za ruku a kráčať s tebou.“ Bola krásna. Ja som cítila, že ju potrebujem. Stihla som sa len spýtať na jej meno, kým sme sa pobrali spoločne jej žiarivou cestou.

„Morálka, moje meno je morálka,“ usmiala sa na mňa. 

Zdroje obrázkov: 

http://magdeleine.co/photo-davide-ragusa-n-769/

http://magdeleine.co/photo-martina-k-n-541