Zabudli na ňu...
Prvý proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou.
Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny,
s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce
vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol...
Spomenie si ešte niekedy?
Na začiatku sme boli my.
Ľudia dobrej vôle. Nič iné
sme nemali. Len tú vôľu. Boli sme chudobní, ale pomáhali sme si navzájom. Susedia
nám niečo požičali a samozrejme aj my im. Bývali ale ďaleko. Kráčali sme k nim
hodnú chvíľu. Cestu sme si krátili rozprávaním a spievaním. Boli to pekné
časy, ale občas aj kruté. Sem tam nás premohla choroba, hlad. Ale žili sme veru
šťastne. Nemohli sme sa sťažovať. Veď na druhý deň zase vyšlo slnko.
Potom prišli takí zvláštni ľudia.
Mali biele plášte.
Boli vycivení, s podivnou iskrou v očiach. Nesmierne nám uľahčili život.
Čím? No počúvajte. Núkali nám nejaké novodobé liečivo guľôčkového tvaru. Poviem
Vám, boli na vlas rovnakí. Keď tak nad tým premýšľam, predsa len sa niečím
líšili. Inakosť bielopláštencov, bola v ich liečivách. Farba, vôňa, tvar,
cena a spôsob účinku. Boli aj také zázračné, so schopnosťou postupne
uvoľňovať hojivý prípravok, do chorobou zmáhaného tela. „Geniálne!“ jasali sme.
A ďalší...
Okrem plášťov mali na sebe ochranné
rukavice, rúška, čapice. Namojveru boli smiešni. Pracovali rýchlo. Priniesli si
nejaké stroje, ktoré drvili, žmýchali a miesili všetko, čo im prišlo pod
ruku - živé i neživé. To všetko sa spojilo do neuveriteľnej jednotvárnej
hmoty. Tá potom prešla posledným prístrojom, z ktorého vyliezli igelitové sáčky.
To, čo v nich bolo, Vám vyrazí dych. Tak ako nám. Jedlo. „Už nebudeme
hladovať“, kričali sme a tešili sa zároveň.
A tak postupne prichádzali noví a noví.
Núkali
nám stroje na štyroch kolesách, ktoré nás zavezú až na samý kraj sveta.
Priniesli aj látky, šperky a samozrejme tie debničky. Neuveríte, ale boli v nich
malí ľudia. Oni tam asi žili a my sme sa na nich mali pozerať. Hoci neviem
prečo. Ale jedno viem určite. Bolo to úplne jednoduché. Len sme im zažali
svetlo, a oni už hrali. Ich životná rola, predpokladám. Tá naša plynula spolu
s tou ich...
Bol to všetko sen?
Kúpili sme si zdravie.
Nehladovali sme. Jedli sme kedykoľvek a čokoľvek sa nám len zažiadalo.
Mali sme krásne šaty, veľa kultúrnej zábavy v skrinkách. Už sme nemuseli
chodiť zbytočne medzi ľudí. Stačilo zapnúť tlačidlo. Ľudí sme vonku pre istotu
obchádzali. Náhodou, ak by sa chceli
rozprávať. Na to sme už predsa nemali čas. Museli sme zarábať peniaze na nové
šaty a ďalšie nové debničky, ktoré nám ušetria kopu času: operú, umyjú a dokonca
aj uvaria. A potom sme ten ušetrený čas mohli spokojne tráviť v rodinnom
kruhu pred tou zázračnou debničkou s liliputáncami vo vnútri. To nás bavilo najviac. Ale potom prišli s ešte novším
a vylepšenejším prístrojom s podivným menom.
Nejaký druid to bol.
V tejto
dobe a druid? „Nedajte sa vysmiať,“ dobre sme sa nepopučili od smiechu.
Potom nás opravili. Ževraj An-druid. No nech to bol akýkoľvek druid, neviem, či
bol taký učenlivý a uvedomelý, ako ten v Keltských krajoch. To však nebolo
dôležité. Podstatné bolo, že vedel veľa zaujímavých vecí. Najviac nás ale bavili
fotografie. A on s tou fotkou dokázal divy. Zúžil a zväčšil, čo bolo
treba, vyhladil a prerobil do takej podobizne, aby sme ju mohli ukázať
svetu zavesením na nástenku. Nie na tú klasickú ako v škole. Táto visela
imaginárne. My sme ju videli v jednom tom žiariacom aparáte doma. To si neviete predstaviť. Dokázali sme sa
takto prehrať celé hodiny, dni,
mesiace... Čas plynul a my sme ju aj tak nedokázali zaplniť. A tak
sme hľadali nové miesta, kde sa môžeme odfotiť, nech sa aj ostatní s nami
potešia, keď nás tam uvidia. A oni sa aj veru tešili. Písali, akí sme tam
krásni a nech si naplno užívame ten náš malebný výlet. Veď sme aj. Spravili sme stooovky
fotiek.
Keď sa náhodou niektorá skrinka
pokazila, pracovali sme ešte usilovnejšie a kúpili si novú. Poškodené sme jednoducho vyhodili na tie kopy vonku. Boli tam aj ostatné opotrebované veci. Tak ako kopy
vonku rýchlo narastali, my tiež. Každou novou vecou stúpal aj náš status medzi
ľuďmi na nástenke. Náš svet bol svetom bohatých. Za peniaze sme si dokázali
kúpiť všetko: slávu, moc a dokonca aj priateľov. Bol to svet dokonalých.
Až som jedného dňa...
... pocítila túžbu otvoriť oči.
Niečo v mojom vnútri ma nútilo spraviť to. Aj keď sama neviem pomenovať, čo to bolo.
Poobzerala som sa. Všetci ľudia naokolo boli veľmi zvedaví a pýtali sa ma,
čo vidím. Mojím telom sa prehnala triaška. „Prečo sa chveješ? Je to fakt všetko
také krásne?“ dobiedzali.
To, čo som ale zrazu videla, bol iný svet, aký
som poznala. To jedlo už nevyzeralo tak vábne, liečivá už nedokázali všetko
vyliečiť a tie skrinky na mňa hľadeli z každého kúta. Bola som ako živá
ihla v kope robotov. Zahmlilo sa mi pred očami. Čo bude ďalej?
A v tom niekto zaklopal na dvere...
Otvorila som.
Vo dverách stálo malé usmiate dievčatko. To dievčatko vyzeralo ako ja, keď som
bola dieťaťom. Smialo sa, tancovalo a štebotavo sa mi prihováralo. Pozrela
som sa na ňu a spýtala sa, či si niečo prosí. „Áno, chytiť Ťa za ruku
a kráčať s tebou.“ Bola krásna. Ja som cítila, že ju potrebujem.
Stihla som sa len spýtať na jej meno, kým sme sa pobrali spoločne jej žiarivou
cestou.
„Morálka, moje meno je
morálka,“ usmiala sa na mňa.
Zdroje obrázkov:
http://magdeleine.co/photo-davide-ragusa-n-769/
http://magdeleine.co/photo-martina-k-n-541
Áno, je pravda, že sme ovce.. hoci ja sama zasa proti celému konzumu nemám až také výhrady, ale niekedy mám pocit, že ľudia si nájdu hocijakú oblasť a spravia z nej módu a stanú sa ovcami... Ja ovca nie som a niekedy mám pocit, že mi to spôsobuje len samé problémy :D... ale radšej to, ako tá druhá strana.
OdpovedaťOdstrániťViem, že v tomto článku je môj pohľad viac než kritický :) Samozrejme, že na svete a aj u nás, sú ľudia aj takí, ktorí využívajú výdobytky modernej doby vo svoj prospech a s mierou.. Ale žiaľ tá väčšina nemá hranice, podporujeme výrobu odpadu, ktorí potom pcháme a dávame na seba, do seba a už nekomunikujeme, len ťukáme so zvesenými hlavami. Preto mi je ľúto, že ľudia zabúdajú na to podstatné v živote.
OdstrániťInak pravda, že ty ideš proti prúdu, ale mne sa to páči, páči sa mi aj dnešná mládež, ktorá si vie presadiť svoju induvidualitu (rôznofarebné vlasy, vyjadrené názory na ulici i v škole) a preto verím, že oni nájdu správny smer a povedú aj ostatných ...