Žijú vôbec obri?

Rada by som sa vám predstavila. Volám sa Denni. Teší ma. Mám 36 mesiacov a 15 dní. Exaktne. 

Tak sa to pomaly učím od tých smiešnych obrov – byť presnou. Tými obrami nemyslím maminu, tatina a mojich najbližších. Z tých nejde hrôza. Ale ten ostatok.

Pamätám na tie časy náhodne sa objavujúcich obrích hláv, ktoré sa s úšklebkom skláňali nad povoznou postieľkou, keď som bola ešte bábätkom. ´Plačpredchádzajúci´ kŕč však vždy zabral. Zrazu zmizli. Všetky hlavy boli zaraz preč. A objavila sa opäť maaama. Bola tam – jej usmiata tvár plná nehy. Už bolo dobre, musela som len číhať, aby sa tí obri znova neukázali. „Nesmiem zaspať, nie teraz, nie znova,“ opakovala som si v duchu...Prečo vždy začala spievať, keď som musela byť najviac ostražitá? Nedalo sa to, mamin hlas bol vždy silnejší než vôľa sliediča. Pamätám len na padajúce viečka, ktoré som sa stále snažila otvoriť. Keď však pridala aj pohladenie, už som len sladko zaspala. To boli moje bábätkovské časy. O tých vám ´čo to´ poviem neskôr.

Teraz mi dovoľte porozprávať vám o obroch. Sú neskutočne zaujímaví a fascinujúci. Ja ich sledujem denno denne, pretože je to zábava. Každý obor totižto vyzerá úplne inak.

Niektorí sú takííí vysokí, že musia skloniť hlavu, keď niekam vchádzajú. 

Väčšinou skláňajú hlavy, keď v miestnosti už sedia ďalší obri, ktorí majú očividne v malíčku jednu z našich techník ako ovládnuť teritórium. Neviem, či používajú vankúšovú vojnu, hlasitý útek s ukradnutou hračkou alebo taktiku pichnutia lakťa do oka.. Na to som, žiaľ, ešte neprišla. Avšak jedno je isté. Obri, sediaci už v tej miestnosti, sú niečím výnimoční. Že vraj sú označkovaní, povráva sa v detských kruhoch. Jeden chlapček na ihrisku pomenoval každú jednu vec na jeho tatinovi. Bola som v nemom úžase, že sa hrajú takú krásnu hru a dávajú mená všetkým veciam v domácnosti. Guččové okuliare, Džordžove obleky či Tommyho gate. To všetko malo svoje meno. Dokonca aj trenkám sa dostalo pocty. Na ihrisku to obaja s dôrazom na jednotlivé mená vyslovovali pomaly a zreteľne, aby to určite začul aj okoloidúci pán. Veľmi sa z toho tešili. To je predsa také super, že ho tatino učí láske k veciam. A možno to skláňanie hláv ani nesúvisí s rešpektom pred značkovým obrom. Podľa mňa sú títo obri skrátka iba príliš vysokí.

A viete ako spoznáte, že obor má problém s pamäťou?

Maminka vraví, že to je choroba dnešnej doby. Neviem, prečo práve dnešní obri trpia touto chorobou. Ale jedno je isté, že maminka má asi pravdu. Je ich totižto skutočne veľa. Títo obri zabúdajú, čo jedli, pili, kde boli na výlete a dokonca aj ako sa hrali. A preto si všetko musia vopred vyfotiť. Potom sa asi ľahšie na to rozpamätajú. Moja maminka si ma tiež fotí, ale väčšinou, keď mám v škôlke karneval alebo sme niekde na výlete s bračekom. Tieto fotky ukladáme do albumu. Už máme druhý album. Zaujímalo by ma akú veľkú miestnosť musia mať obri zábudlivci, keďže si musia odfotiť každé jedno jedlo, čo denne zjedia. Verím, že raz jedného nájdem, ktorý mi jeho pamäťovú izbu rád ukáže.

Najradšej mám obrov, ktorý sa neustále smejú. 

Keď niekde spadnú, tak sa im nič nestane. Proste sú presne ako my deti. Títo obri sú však veľmi smädní. Ale ani sa im nečudujem. Po pádoch z lavičky, behu krížom krážom či potulkách životom, vysmädne aj nám deťom.

Je to veru rozličná zmeska v tom obrom svete. Hoci sú takí rozdielni, majú predsa len niečo spoločné. 

Všetci chcú všetko neustále merať.

Čas. „No fasa, zase nestíhame, rýchlo, musíme sa ponáhľať.“ 

Veci. „Pozor, to bolo véééľmi drahé. Aby ti to nespadlo.“ 

A dokonca aj nás. „51 cm; 3,5 kg. Ideálne miery mamička, gratulujem.“ 

Všetko v tomto svete je že vraj merateľné. Podľa mňa sa však chcú obri len uistiť, že je to všetko podľa plánu a predstáv ich spoločnosti. Pritom by stačilo, keby sa spýtajú nás detí.

Skúsim vám, milí obri, v mene nás všetkých detí niečo navrhnúť. 

Keď nabudúce budete čokoľvek merať, merajte to z druhej strany. Pokúste sa nesústrediť len na čas, kedy je potrebné odísť. Zamerajte sa na čas, počas ktorého ostávate. So svojou rodinou a deťmi. Pozor, dôležité je však odložiť všetky meradlá času od hodiniek až po telefóny. Smiech nás detí a rodiny bude vašou odmenou. Merať hodnotu vecí je samo o sebe priepasťou. Veci schátrajú tak či tak, ale vzťahy nemusia. A meranie obrov a obrích mláďat od našej pôrodnej váhy, dĺžky, cez tlak až po číselnú hodnotu alergénov v krvi..? To posúďte sami, či je to dôležité pre váš život.

Prečo teda my deti žijeme neustále šťastne?

V prvom rade nič nemeriame, nehodnotíme ani neposudzujeme.

Ak sa nám niečo páči, povieme to. Ak nie, povieme to. A to všetko, čo máme radi, máme radi presne také, aké to je. 

To je šťastie. Tešiť sa z toho, kde som a s tým čo mám. A ak chcem niečo viac? Tak si o to požiadam. Maminku, tatinka, kamaráta či toho uja, čo na nás pozerá zhora. Niektorí obri mu vravia vesmír, sila či energia. Je to v podstate jedno, dôležité je, že nám vždy rád pomôže.