Žijú vôbec obri?
Rada by som sa vám predstavila. Volám sa Denni. Teší ma. Mám 36 mesiacov a 15 dní. Exaktne.
Tak sa to pomaly učím od tých smiešnych obrov – byť presnou. Tými obrami nemyslím maminu, tatina a mojich najbližších. Z tých nejde hrôza. Ale ten ostatok.
Pamätám na tie časy náhodne sa objavujúcich obrích hláv, ktoré sa s úšklebkom skláňali nad povoznou postieľkou, keď som bola ešte bábätkom. ´Plačpredchádzajúci´ kŕč však vždy zabral. Zrazu zmizli. Všetky hlavy boli zaraz preč. A objavila sa opäť maaama. Bola tam – jej usmiata tvár plná nehy. Už bolo dobre, musela som len číhať, aby sa tí obri znova neukázali. „Nesmiem zaspať, nie teraz, nie znova,“ opakovala som si v duchu...Prečo vždy začala spievať, keď som musela byť najviac ostražitá? Nedalo sa to, mamin hlas bol vždy silnejší než vôľa sliediča. Pamätám len na padajúce viečka, ktoré som sa stále snažila otvoriť. Keď však pridala aj pohladenie, už som len sladko zaspala. To boli moje bábätkovské časy. O tých vám ´čo to´ poviem neskôr.
