Cesta zmierenia sa s prekážkou v živote. REŠTART mysle

Úrazy a iné vylomeniny

Keď človek vstáva a vykonáva bežné povinnosti a radosti s pochmúrnymi myšlienkami, nečudo, že sa mu pritrafí nejaké zranenie. 

Nasledujúci vývin mojej psychohygieny bol ako ukážkový prototyp porozchodových depresívnych a zmierujúcich fáz.

 Prvotný šok

Ako sa to vlastne celé začalo? Na tréningu som si vyvrtla členok – teda podľa doktora z pohotovosti. Zlomenina ma našťastie minula. Ale hláška lekára – ležať, polohovať, ľadovať nohu a o TÝŽDEŇ kontrola ma zasiahli ako šíp. Zbledla som. Ani nie od bolesti v členku, ako z predstavy týždenného ležania. Ja, čo milujem pohyb, cvičenie, aktívny spôsob života, mám zrazu 7 dní ležať?

 Hnev, apatia, bezmocnosť

Väčšinu času som spala (od bolesti aj od ničnerobenia) a veľa čítala. Všetko, čo  mi prišlo pod ruku. Bola som zo seba nervózna, ošívala som sa kvôli tomu, že mi zakazovali všetko robiť. „Len lež! Nič nerob!“ To sa vám povie. Skúste si to. Týždeň inokedy ubehol ako voda, teraz sa vliekol...Konečne kontrola. „Ja už od pondelka idem do práce,“ zahlásila som víťazoslávne. „Bodaj by, ale nestúpaj ešte na tú nohu, pre istotu.“ „Jasnééé,“ hodila som jeden pekný úsmev. Čakáreň. Plná očakávania ako mi lekár povie: „Odložte barle a pokojne choďte domov - behať, skákať ako predtým.“ Lekcia ´naučiť sa počúvať seba a svoje telo´ ešte nebola splnená. A tak ma studená sprcha zasiahla skôr, ako som sa stihla nadýchnuť. „Slečna toto sú potrhané väzy, dáme na 3 týždne ortézu. Nosiť ju stále a chodiť o barlách. Nenašľapovať na nohu.“ Zásah do môjho  rozpolteného, nahnevaného srdiečka. Prečo? Myšlienky na to, čo keby som nešla na tréning (ktorý 2 týždne po mojom úraze zrušili), čo keby som bola opatrnejšia, prichádzali. Teraz budem doma trčať ešte tri týždne – MESIAC!!!!!!! Zbláznim sa. Nadýchla som sa a vydýchla. „Keď je to potrebné, budem ju nosiť a vydržím,“ usmiala som sa na pekného pána doktora. Vnútri som však opäť na seba zúrila, aká som mantavá. Nie na Boha, ani na život, ale na seba...prílišná sebakritika – to je moje :).

Uvedomenie

Nedobrovoľne som uznala, že ísť so sloniou opúchajúcou nohou a barlami do laboratória, nie je dobrý nápad. Aj keď som fyzicky barle a skackanie na jednej nohe zvládala (Drepy na jednej nohe sú fakt ťažké. Vyskúšajte umývať riad či kúpeľňu a stáť na jednej nohe, skákať s čistou bielizňou z izby do izby, kde tu niečo vytratiť a znova skákať po zabudnuté kúsky). Ale ak niečo so sebou nespravím, tak sa doma zbláznim. Ublížim si ďalšími hlúpymi myšlienkami. Sadla som si a začala premýšľať. Síce čítam knihy, na ktoré som sa dlho chystala..ale nemám z toho takú radosť. Keďže som sama zo seba nervózna a nešťastná. To sa vylučuje. Musím prísť na to, prečo som bola taká roztržitá a nervózna z hlúpych pripomienok. Dokázali ma vyrušiť slová, ľudia...vnútorne som bola nesvoja.

Venovala som si pár nádychov a výdychov. Hľadala som riešenie. Zobrala som si zošit (Pravdy a učenia. Z jednej strany cudzie slovíčka, na kt. natrafím počas čítania kníh a výroky, ktoré ma zaujali. A z druhej strany moje traumy a strachy), pero, motivačnú knihu o výchove detí (Baričák - Šlabikár šťastia. Dospelí deťom, deti svetu), staré fotky a odhodlanie. Čítala som. Vždy, keď som prišla na stať v knihe, ktorá mi niečo pripomínala a signalizovala, som sa zastavila a dumala...“Čo mi vtedy deti vraveli? Posmievali sa mi? Prečo imaginárne priateľky? Prečo som sa snažila silou mocou vynikať známkami, poslušnosťou, prehnanou tichosťou a hanblivosťou?“ Pritom som teraz úplne iný človek - srdečný, vysmiaty, hlučný a až príliš spoločenský :).

Vždy som sa snažila jesť zdravo a veľa som cvičila. Cítim sa tak dobre. Sviežo. Mlado. Pekne. Mám veľa energie a zdravého sebavedomia. Problémom v „temnom období“ u mňa bol môj prístup k sebe samej: pohŕdanie, prílišné kontrolovanie a túžba po mylnej dokonalosti. Vďaka meditácii som dospela k tomu, že musím počúvať svoje telo, čo odo mňa žiada.

 Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus ťaživé myšlienky, ktoré nás prenasledujú...

Fotka mňa ako „bacuľky“

Ja: Na tej fotke vyzerám dosť zle. To aj teraz pôsobím tak tragicky?

JA: No asi sa tak cítiš, keď vôbec nad tým premýšľaš.

 Fotka mňa v štíhlej podobe

Ja: Jéj, aká som tu bola pekná. Budem ešte niekedy predstavovať túto krajšiu verziu?

JA: Určite, ak odložíš ten koláč a trochu sa primaľuješ.

Druhým nájdeným „problémom“ bolo posudzovanie druhých podľa mojich utkvelých  noriem. Rady typu: „To by si nemala jesť. Choď skôr spať. Neseď na studenej zemi – prechladneš. Neseď len za počítačom. Prečo sa aj ty nehýbeš? Prečo nečítaš?“ Takto by som mohla pokračovať do nekonečna :). Smiešne fakt je, že ja som si to reálne uvedomila až teraz. Ja som si myslela, že tým ľuďom pomáham. A oni ma buď ignorovali /najčastejšie :)/, alebo mi pritakali, že to skúsia. Nech si porozprávam, ak mi to pomôže. Kým sa človek nezanalyzuje a nepozrie do detstva, tak mnohé veci činí tak ako nechce. Ja som ich nechcela poúčať, ale fakt som mala pocit, že je to tak správne. Ale kto som, že určujem, že žuť šalát (postriekaný postrekmi) a piť čistú (chlórovú) vodu z točky je to pravé orechové pre vitalitu a zdravie? Keď niekto nie je pripravený na mentálny posun, tak ho nedosiahne. Ja ho nedonútim ani prútím a drevenou palicou.

 Prijatie

Deň obrátenia môjho zmýšľania nastal v ten krásny podvečer, keď som si sadla do kuchyne. Naokolo mňa bolo ticho. Len vtáky spievali, okno dokorán, slnko na mňa príjemne pražilo. Skúsim to s tou meditáciou. Pohodlne som si sadla, vystrela chrbát, zatvorila oči, ruky zložila na kolená, uvoľnila sa a začala som dýchať a vnímať môj dych.  Meditáciu som vlastne skúšala už párkrát v minulosti. Ale predtým som sa nedokázala sústrediť ani minútu. A teraz to prišlo, z ničoho nič ma to zasiahlo ako blesk. Tá pohoda a radosť z prítomnej chvíle. Som zdravá a  dokážem vnímať krásu života. Som späť. Staré JA sa vrátilo. Tá radosť bola tak nesmierne veľká, že sa mi tlačili slzy do očí. Neviem to opísať slovami. V tej chvíli som existovala len ja, spev vtákov, slnko a vzduch. Ponárala som sa hlbšie do seba a vedela som, že som na správnej ceste. Že toto je môj ašrám (Aspoň zatiaľ. Jeden z mojich veľkých snov, ktoré si raz splním, je stráviť nejaký čas v ašráme meditáciou, modlitbou, cvičením jogy a sebadisciplínou). A táto chvíľa mi priniesla to, po čom som dlhšie túžila. Opäť sa radovať z maličkostí. Byť prítomná a neobávať sa toho, čo bude a či vôbec bude. Čo sa má stať, sa stane. A moja duchovná cesta teda pokračovala, alebo začala?

A tak som si svoju PN-ku začala užívať naplno. Začali krásne slnečné dni a tak som sa opaľovala na balkóne, čítala som ešte viacej, meditovala a dala som sa na detox (Tentokrát ale nie kvôli postave a strachu z pribratia. Ale kvôli sebe. Kvôli tomu, že to moje telo potrebovalo. Aby som sa presvedčila, že zdravá strava mi pomáha. A pritom nemusím stále myslieť na to, koľko, kedy a čo zjem. Mesiac som striedala pohovku s kreslom. Ale napriek tomu som schudla. Mentálne oslobodenie, oslobodí aj telo).

 Reštart mysle

Stále som bola vysmiaty a spokojný človek. Ale už viem, že aj ja mám svoje chyby /je ich dosť a učím sa s nimi pracovať/, strachy /tých som našla ešte viacej :)/ a že aj ja mám právo byť občas smutná a poplakať si, keď sa mi žiada. S pokorou som prijala tento úraz a spravila som s z neho dovolenku s milión benefitmi a užila som si ju naplno.

Teším sa. Viete na čo? Na prechádzku, keď len tak vyjdem von a budem kráčať OBOMA nohami po zemi. Keď budem môcť opäť bežať za svojím cieľom. Nie náhlivo, ale rozhodne a s úsmevom. Psychohygiena dokončená. Štart začatý. Lepšie povedané reštart.  Som tu a som prítomná. Píšem tieto riadky a teším sa z nich. Nie z toho, že budem písať ďalšie, alebo z tých minulých.

Dovidenia priatelia, idem si dopiť moju šálku kávy. A čo Váš život? Je to šálka kávy, ktorú naozaj chcete piť? Alebo ju pijete len preto, lebo ju „potrebujete“. Keď sa do tej šálky, chuti a vône skutočne zamilujete, tak vtedy začne chutiť omnoho lepšie.