Môj bežný život
Žijem s vďakou, pokorou, úsmevom
a láskou.
Každé ráno vstávam s:
- láskou k novému krásnemu dňu a slniečku, čo vykúka spoza žalúzií
- radosťou z „nášho“ milého útulného bytu
- veľkou chuťou na výdatnú šálku kávy so skvelými raňajkami
- vďačnosťou za možnosť zacvičiť si rannú jogu a pocítiť príval energie
- úsmevom na perách vychutnávajúc si túto každodennú dávku energie,
- pokorou a poďakovaním za moju úžasnú rodinu a priateľov
- „radostným JA“, ktoré vkladá lásku do šálky kávy pre svojho chrápajúceho rytiera :)
- odhodlaním odísť šíriť úsmev do sveta.
Temné obdobie strachu
V tejto časti príbehu sa skladajú ružové
okuliare, čierňava zatemňuje mozog a strach je každodenným spoločníkom. Verila
som, že takúto etapu života nikdy nezažijem. Som predsa pozitívne mysliaci,
dobre naladený a večne usmievajúci sa človek. Ako prišla fáza strachu?
Sama netuším. Ale ako dni plynuli, vstávala som každé ráno akurát tak s milión
myšlienkami o včerajšku, sebe, o tom, čo ma čaká a neminie.
So zmenšujúcim sa úsmevom som strácala
aj zápal pre niektoré činnosti. Dôvod?
Únava, hnanie sa za niečím nepodstatným (peniaze, uznanie).
Vnútorný dialóg. Ja a moje druhé JA verzus „ZVOĽNI TEMPO“
JA: Hej slečna, spomaľ, toto nie sú preteky.
Nevyskakuj príliš (že si nenahraditeľná), lebo môžeš zle dopadnúť.
Ja: Neboj sa, ja všetko zvládnem. Ako vždy. Veď ma poznáš.
...
Tentokrát nie. Dopadla (doskočila) som
zlým spôsobom. Na tréningu. Pri výskoku. Výsledok? Potrhané väzy, barle ako
každodenný spoločník, dva mesiace neschopnosti čokoľvek spraviť poriadne. Hold,
pýcha predchádza pád – u mňa doslova :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára