Príhody jedného motovidla I.

Denníček ahoj,

predstavujem ti môj bicykel vytiahnutý zo zabudnutia. Teda toto nie je konkrétne on. Ale určite by tak vyzeral. Našťastie som ho darovala do vienka niekomu, komu robil po celé roky radosť. Inak by zhrdzavel, ako moja schopnosť bicyklovať sa. 

Že vraj TO NIKDY NEZABUDNEŠ. 

Pche. To určite. Poznáš ľudí, ktorí spadnú aj na rovnej zemi? Tak to som celá ja. Som taký nemehlovský typ. Ja som s tým vyrovnaná. A či ostatní? No museli :) 

To nikdy nezabudneš 

„Keď sa to raz naučíš, už nikdy to nezabudneš,“  vtĺkali do nás túto múdrosť všetci svetaskúsení starší. Tak som sa tejto životnej múdrosti držala a po rokoch sadla na bicykel. Obdobie, keď som ako dieťa sedela na niečom dvojkolesovom, si už ani nepamätám.  Niekedy v predpubertálnom, vizuálne nie veľmi pohľadnom, období. Po takmer 9 rokoch z guľatého káčatka vyrástla štíhla labuť. V hlave sa mi mihala predstava ako pôvabne nasadnem na bicykel a chlapci sa zbláznia. Z pohľadu na moje vlasy vejúce vo vetre. Áno, zbláznili sa. Snahou uhnúť sa. Šialenej a  všetkými smermi kľučkujúcej dievčine. Nepochybne som bola stredobodom pozornosti každej jednej osoby, ktorú som doslova míňala. Ľudia tanečnými krokmi skákali zo strany na stranu. Až strom ma zastavil. Narazila som do neho a strepala sa na zem. 

Ostala som tam ležať s rumencom na tvári a početnými škrabancami po tele. Ako náhle sa kamarátky uistili, že som v úplnom poriadku, spustili rehot.  Poznáš to, musíš sa predsa najskôr presvedčiť a až potom je prípustný smiech. Priučila som sa, že cieľ našich očakávaní môže byť splnený napriek jeho odlišnému priebehu a koncu. Svoje výslnie som si teda splnila. To, že na mňa prítomní chlapci v danej chvíli civeli ako na zázrak, je viac než isté. 

Podáva sa večera
Čakali sme návštevu. S drahým sme začali pomaly chystať chlebíčky, jednohubky, poháre na prípitok, obložené misy, sladké občerstvenie, šálky na kávu pre kávových opozdilcov a samozrejme špáradlá na jednohubky. Tie nesmú chýbať. 

Už ako dieťa som milovala na oslavách špáradlá. Mali sme vtedy také rôznofarebné z umelej hmoty. Jednohubky som nevyjedala od hladu, ale kvôli nim. Dalo sa s nimi aj dobre zahrať, keď dospeláci začali diskutovať. Pamätám si ako debatili o nejakých ujoch, čo sedia v laviciach a jeden z nich predstúpi pred ostatných. Presne ako pani učiteľka. Až na to, že pani učiteľka nemá mikrofón.  Ale oni poväčšinou kričia a hádajú sa. Videla som to v telke. Nechápem však prečo. To my sme v škole nemohli. 

Počas chystania som kvôli dizajnu nedovolila dotknúť sa pripraveného jedla. Ale našťastie sme mali z predchádzajúceho dňa navarené jedlo. Poslala som drahého preč od chladničky, že mu ho ohrejem, len nech sa mi prepánajána nemotá popod nohy. Ani nemusel a s mojou šikovnosťou  letela večera vzdušnou čiarou od chladničky na zem tesne pri kuchynskú linku. Samozrejme, že sa poklop otvoril a celá rajčinová omáčka na cestoviny skončila rozplesknutá na dlaždiciach a dvierkach linky. Keď sa nám obom stretli pohľady, nemohli sme inak ako vybuchnúť v smiech.  Smiali sme sa tam dobrú chvíľu, keď som si uvedomila, že inú večeru nemáme.  Utvrdil ma, že si niečo nájde. Ja som sa ponúkla, že spracem ten bordel, kým si prichystá z toho mála, čo ostalo v chladničke.  Všetko som poctivo spláchla do záchodu, ale ostala som nemilo prekvapená stúpajúcou vodou v mise. Nepýtal sa ako. Na to nebolo sily ani času. Zistili sme, že v byte, ktorom sme vtedy bývali ešte krátko, sme nestihli zabezpečiť všetky potrebné pomôcky do domácnosti. Jednou z nich bol zvon na wc. Po prehrabaní sa v zaprášenom kumbáli, ktorý sme premiérovo v ten večer otvorili, sa našiel. Spása pre naše oči. Návšteva mala prísť o pár minút, takže šlo do tuhého. Hrdinsky sme všetko zvládli. Stihli do poslednej minútky upratať, prestrieť na stôl a ešte si aj vydýchnuť. Návšteva nakoniec meškala a prišla s víziou vtipnej príhody. Vraj: „Prepáčte, že meškáme. Ale počkajte, keď Vám začneme rozprávať. Neuveríte, čo sa nám stalo.“ My sme sa na seba len pozreli a začali sa opäť nekontrolovane smiať. 

Anjelskí poslovia na plný úväzok

Nemehlovské pády u mňa nikdy neskončili. Oni sú totižto mojou súčasťou. Sú  našťastie úsmevné, no fyzikálnymi zákonmi nepochopené. Ísť si zabehať a vrátiť sa s odratými kolenami? Bežné. Bežala som si plná sily a povzbudenia. V hlave mi vírilo milión myšlienok. “To  dokážeš,“ povzbudzovala som sa. Ako musím bežať ďalej a neprestávať. Bojovať a prepletať nohami..Ups, čo to. „Asi padám,“ pomyslela som si. „Dokelu, moje oči,“ bola moja prvá myšlienka sebareflexie.  Keď som odchádzala z domu, uisťovala som drahého, že mesiac po operácii očí je dostatočný časový interval na vykonávanie telesnej aktivity. Aj by bol. V prípade, že sa nejedná o jedinca z klanu motovidiel. No každopádne oči som si zakryla rukami, pre istotu. 

Ostatné bolo pod ochrannou rukou mojich anjelov. 

Tí zrejme doleteli svetelnou rýchlosťou, pretože som dopadla tak šikovne a bezpečne vedľa nebezpečného kusu ostrého železa. Mám to ja šťastie, že moji ochranárski poslovia sú tak pohotoví. A práve preto mám anjelov strážnych na plný úväzok. Nemôžem si dovoliť, aby ma strážili len v nebezpečných situáciách. Pre motovidlo je aj zdanlivo neškodná situácia plná nástrah. 

Zdroj obrázkov:

http://www.lifeofpix.com/gallery-items/object/page/6/

http://isorepublic.com/pizza/

http://raumrot.com/portfolio/set-45-free-for-commercial-use-photos/