Žijú vôbec obri?

Rada by som sa vám predstavila. Volám sa Denni. Teší ma. Mám 36 mesiacov a 15 dní. Exaktne. 

Tak sa to pomaly učím od tých smiešnych obrov – byť presnou. Tými obrami nemyslím maminu, tatina a mojich najbližších. Z tých nejde hrôza. Ale ten ostatok.

Pamätám na tie časy náhodne sa objavujúcich obrích hláv, ktoré sa s úšklebkom skláňali nad povoznou postieľkou, keď som bola ešte bábätkom. ´Plačpredchádzajúci´ kŕč však vždy zabral. Zrazu zmizli. Všetky hlavy boli zaraz preč. A objavila sa opäť maaama. Bola tam – jej usmiata tvár plná nehy. Už bolo dobre, musela som len číhať, aby sa tí obri znova neukázali. „Nesmiem zaspať, nie teraz, nie znova,“ opakovala som si v duchu...Prečo vždy začala spievať, keď som musela byť najviac ostražitá? Nedalo sa to, mamin hlas bol vždy silnejší než vôľa sliediča. Pamätám len na padajúce viečka, ktoré som sa stále snažila otvoriť. Keď však pridala aj pohladenie, už som len sladko zaspala. To boli moje bábätkovské časy. O tých vám ´čo to´ poviem neskôr.

Naša Elka – pani učiteľka

„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky. 

„Čo potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo  dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.

Zabudli na ňu...

Prvý  proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou. 

Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny, s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol... 

Spomenie si ešte niekedy? 

Keď raz budem VEĽKÁ, budem pani UČITEĽKA...

Tvoje prianie mi je rozkazom. Cveng! A tak si stojím pred tabuľou. Ale už to nie je tá drevená zbytková doska z ocinovej dielne. Čmáranie s klasickou kriedou sa zmenilo na modernejšiu verziu fixka verzus magnetická tabuľa. Fialový učiteľský zápisník, zahrňujúci najobľúbenejšiu a najdôležitejšiu položku ´Poznámky´, vymenila zase tlačená verzia A4-kovej formy dochádzky pre vysokoškolských študentov. Všetko ostatné ostalo. Môj priateľský veselý úsmev venovaný triede, počet otázok: 998, počet odpovedí: 0 .... V hre na prísnu ale usmievavú pani učiteľku s plyšovými žiakmi v triede, mi  ticho dotvárali hlasy detskej bujnej fantázie. V dnešnej podobe učiteľovania je tam proste len TO ticho :)

MOJI RODIČIA „NAŠI“

Už vo chvíli, keď som ako bábätko spadla z bocianovho batôžku priamo do ich náručia, darovali mi niečo vzácne. De facto nám - mne a môjmu veľkému bračekovi. Vraví sa jej LÁSKA.  

A vďaka ich láske sme tým, kým sme.  Spokojnými a vyrovnanými ľuďmi, ktorí ju po celé roky nielen dostávajú, ale aj šíria ďalej. Pretože ak jej v detstve dostaneme dostatok, nemusíme si ju šetriť na horšie časy. Naša mentálna sloboda je darom od našich milujúcich rodičov, ktorí nás ľúbia láskou tak čistou a krásnou.  

Príhody jedného motovidla II.

Príbehy jedného motovidla by som vedela písať donekonečna. Teraz som si však pospomínala na školské časy

Bola som typickým okuliarnatým bifľošom sediacim v prvej lavici. Napriek tomu som však čímsi vyčnievala z davu...

Príhody jedného motovidla I.

Denníček ahoj,

predstavujem ti môj bicykel vytiahnutý zo zabudnutia. Teda toto nie je konkrétne on. Ale určite by tak vyzeral. Našťastie som ho darovala do vienka niekomu, komu robil po celé roky radosť. Inak by zhrdzavel, ako moja schopnosť bicyklovať sa. 

Že vraj TO NIKDY NEZABUDNEŠ. 

Pche. To určite. Poznáš ľudí, ktorí spadnú aj na rovnej zemi? Tak to som celá ja. Som taký nemehlovský typ. Ja som s tým vyrovnaná. A či ostatní? No museli :)