streda, 21. septembra 2016

MOJI RODIČIA „NAŠI“

Už vo chvíli, keď som ako bábätko spadla z bocianovho batôžku priamo do ich náručia, darovali mi niečo vzácne. De facto nám - mne a môjmu veľkému bračekovi. Vraví sa jej LÁSKA.  
A vďaka ich láske sme tým, kým sme.  Spokojnými a vyrovnanými ľuďmi, ktorí ju po celé roky nielen dostávajú, ale aj šíria ďalej. Pretože ak jej v detstve dostaneme dostatok, nemusíme si ju šetriť na horšie časy. Naša mentálna sloboda je darom od našich milujúcich rodičov, ktorí nás ľúbia láskou tak čistou a krásnou.  


Moji rodičia sú najinšpiratívnejší ľudia môjho skromného bytia.
Dali mi ŽIVOTNielen ten pozemsky ľudský - plný smiechu, radosti, ale aj pošmyknutí a následných zotavení. No taktiež  ten duševný -  ktorý súvisí s vnútorným pokojom, zdravou sebaláskou a užívaním si každého jedného okamihu. 


MAMA
Mama je prvé slovo, ktoré dieťa vysloví. To vyrieknuté slovko môže značiť: „Mami, chcem papať, cikať, hrať sa s tebou, cítiť tvoje objatie, vidieť tvoj úsmev.“ To všetko v sebe skrýva. Náhodný pozorujúci si povie: „Aha, ďalšie ukričané dieťa hľadajúce svoju matku.“ Mama však vie. Spozná presne, čo jej dieťa potrebuje a prečo ju volá. Také sú už raz mamy. Veď nie nadarmo sa vraví, že mamy  predsa všetko vedia.

MOJA MAMINA
Hoci by mohla ubrať z jej úzkostlivej bojazlivosti o svoje deti, je tá najlepšia na celom svete. Vraví to asi každý z nás. Ale ja to viem. Vždy sme boli viac ako len matka s dcérou. 
Sme najlepšie kamarátky, dôverníčky, vzťahové poradkyne.  Vždy k nej smerujem prvú pomoc pri nehodách, prvý telefonát pri vtipných príhodách, prvé objatie a pusu pri radostných chvíľach a svoju uplakanú tvár skláňajúcu na jej nežné plece. Jediný dotyk materskej lásky upokojí srdce i dušu. Viac netreba. Matka trpí s dieťaťom. Ale keď nastane chvíľa, aby mu pomohla, niet silnejšej osoby na tomto svete. Láska, ktorú v tej chvíli vysiela, je liekom na každý bôľ.

Moja mamina je prekrásna žena. Pôvabná, mužskému oku lahodiaca, závideniahodná partnerka a vždy upravená dáma. Túto schopnosť zaujať svojím pôvabným zovňajškom, som u nej už odmalička obdivovala a pýšila sa ňou. „Ty máš ale nádhernú maminu,“ vravievali mi mladí i starí. Vždy som len hrdo zdvihla hlavu a pyšne pritakala.







Ale krása zovňajška by bez obsahu bola prázdna. A práve jej veľké, láskou naplnené srdce, umocňuje krásu jej osobnosti. To, ktoré vytuší ... ktoré vie ... ktoré pomôže. 


Evolučná história pripisuje citovú naviazanosť na rodiča práve k mame. Na čo je potom tá druhá polovička rodičovského páru : ) 


OTEC
Je ten, ktorý pomôže s logickými, časovo náročnými a stále dokola sa opakujúcimi úlohami spoznávania sveta. Otcovia majú božskú trpezlivosť pri hrách, neúnavných detských otázkach s časovým odstupom sotva minútového intervalu „A prečo?“... ako aj v pozícii fackovacieho panáka, ktorého dieťa túži od samej lásky umačkať, doskákať alebo len tak z ničoho nič prisadnúť. 

MȎJ OCINO
Od ranného detstva som bola malou opičkou vešajúcou sa na svojho tata. Presne ako na fotke. Potrebovala som cítiť jeho blízkosť. Vyskočila som na neho po príchode z práce a nepustila sa ho, kým som nešla spať. Venoval nám obom všetok svoj voľný čas. Niekoľko hodinové hranie sa s hračkami, čítanie kníh, česanie vrkôčikov a následné šticovanie po zavesení sa na jeho plecia, rozprávanie známych i za pochodu vymyslených rozprávok, zhovievavé vysvetľovanie matematických a geometrických hlavolamov a v neposlednom rade tisíc objatí a pús denne. To bola nádielka, ktorú som dostávala vždy s úsmevom nielen na perách, ale aj v očiach. Dieťa vycíti, či radosť z jeho prítomnosti je úprimná. Ja som nikdy v živote nepochybovala. Dodnes vytáčam číslo môjho ocina, aby som sa presvedčila, či som sa správne rozhodla ... keď potrebujem pomoc od všestranne nadaného a rozhľadeného človeka...alebo proste len tak. Pripomenúť mu, ako veľmi ho ľúbim. Jeho úsmev „vidím“ aj cez slúchadlo. Niet krajšieho pocitu, ako vedomie, že láska z druhej strany je ešte väčšia.

Dnes som náhodne počula, ako otec nakričal na svojho sotva 5 ročného syna kvôli tomu, že mu lezie na nervy ako opakuje nezmyselné slová a nech sa už preboha konečne vyjadrí, čo od neho chce. Zovrelo mi srdce. Uvedomila som si, že nie každý má také šťastie ako ja. Ale láske sa dá naučiť. Len treba chcieť. Chcieť byť lepším človekom, partnerom, rodičom ...
Moji rodičia mi dali skvelý základ do života. Cnostné povahové vlastnosti nám nielen vštepovali, ale sa  podľa nich aj správali. 
A čo oko dieťaťa v detstve vidí, to dieťa v dospelosti aj činí ...


PODPORA v ÚSPECHU
Naši rodičia si vždy cenili, podporovali a chválili naše úspechy a snaženie. Len vtedy má dieťa pocit, že je rovnocenné a hodnotné. Neprechvaľovať, ale v správnom momente darovať dieťaťu pocit uznania.

PODPORA v NEÚSPECHU
Do konca života budem mať tento obraz pred sebou. Nespravila som prijímačky na vysokú školu. Hoci som bola vždy vzornou žiačkou, predsa len prišla puberta : ) Bola som si istá, že mi rodičia nevynadajú. No napriek tomu som sa bála ich sklamania. Prišla som domov a s malou dušičkou som vyšla s pravdou von. Reakcia mojej maminy bola neuveriteľná. Objala ma a povedala mi: „Sú dôležitejšie veci v živote. Si šikovná a o rok sa tam dostaneš, hlavne z toho nebuď smutná.“ Nenakričala na mňa. Nezhodila ma. Nenadávala na moju nezodpovednosť. Ale podporila ma. Dodnes deň študujem. Zasiala vo mne semiačko nádeje, že všetko zvládnem ak si to zaumienim a potom aj uspejem.   

ČAROVNÉ SLOVÍČKA
Nikdy to nebolo PROSÍM ĎAKUJEM  len „na pokyn“. Tie čarovné slovíčka sme vedeli používať práve vďaka tomu, že rodičia nám išli príkladom. Veľkorysosť, slušnosť a úcta voči ostatným. To všetko podporilo výučbu nového človiečika v lepšiu bytosť. Slovíčko „PREPÁČ“ sme si osvojili používať vo vete s vysvetlením nášho správania a následným objatím. Nielen automatické verklíkovanie nejakých bezvýznamných slov. Slovo nadobudne hodnotu podporou úprimného konania hovoriaceho. Toto všetko mi pomohlo stať sa otvoreným človekom.

BEZ TAJOMSTIEV
Nikdy pred našimi nemala žiadne tajnosti. Vždy vedeli, keď sa niečo v mojom živote dialo. O prvej láske, žabomyších hádkach s mojimi kámoškami, tajných ctiteľoch aj triednych posmeškoch na moju adresu. Sama som mala potrebu, aby som sa im zdôverila. Bolo to práve preto, že ma vždy vypočuli, ale nepoučovali. Boli len prítomní a pripravení zasiahnuť, ak si to budem priať. Ten pocit blízkosti mi stačil.

BEZ OSTYCHU
Nikdy sme sa pred sebou nehanbili. Objať sa, pobozkať a povedať si „Ľúbim Ťa“. Spánok, bez pusy na dobrú noc, nebol spánkom. Dnes som už stará koza. A napriek tomu pri každom stretnutí rodičov vystískam a dám im pusu na ústa. Takú tú radostnú. Stískam ich tak dlho, kým im to pľúca dovolia a nemusia sa znova poriadne nadýchnuť.

S ÚSMEVOM
Keď si zrekapitulujem detstvo, pamätám si len radosť. Ak aj boli chvíle, kedy sme ako deti robili zlotu : ) a pokarhali nás, smiech zo spomienok tieto chvíľky zvalcoval nadobro. Tak, ako sa smejem dnes všade a z plného hrdla, som sa smiala aj počas detstva. Ak sú dvaja ľudia naplnení láskou k svojej rodine, niet inej možnosti ako žiť šťastný život. Tešíte sa jeden na druhého,  neviete sa dosmiať s blízkou osobou a nabažiť sa jej prítomnosti.
Dieťa je len obrazom svojho rodiča.


5 komentárov:

  1. Kiez by som viac bola ako tvoji rodicia... su to neskutocne zkati ludia :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ty si skvelá matka...takže ostaň ty len pekne takou skvelou akou si :)

      Odstrániť
    2. Robím čo môžem, ale vždy je čo zlepšovať :D a tvoji rodičia by mali byť pre nás všetkých vzory a to hovorím aj preto, že som s nimi mala tú česť :)

      Odstrániť
  2. Máš neskutočne sympatických rodičov už od pohľadu a je krásne a obdivuhodné, ako perfektne ťa vypravili do života a zároveň ostali jeho súčasťou.
    Môj priateľ má podobné "zázemie", aspoň mne to tak príde ... na jednej strane to obdivujem a chcem byť súčasťou toho, ale na druhej strane sa neviem včleniť do takéhoto systému, lebo ja na tieto veci zvyknutá nie som - vyjadrovať pocity, objímať sa a robiť rôzne "láskyplné" gestá.... Nie, že by moja rodina nefungovala, len funguje úplne iným spôsobom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úplne Ťa chápem BB. Je to o tom, že každý sme inak vychovávaný a to je normálne. Pokiaľ ale dieťa cíti lásku od rodiča, nevravím, že ho silou mocou má rodič stískať každých 5 minút. My sme na to boli zvyknutí a fyzický dotyk bol pre nás normálnou súčasťou. Ale podstatné je, keď sa rodina ľúbi a nech každá tým svojím spôsobom. Myslela som si, že naši budú mať problém, keď "vyletím" z hniezda...A hoci im bolo smutno, nechali ma vzlietnuť. A to ja ďalší prejav lásky, podporiť, ale nechať dieťa ísť svojím životom...A to mnohé láskyplné matky nedokážu a potom sa z lásky stáva závislosť na dieťati..

      Odstrániť