nedeľa, 21. augusta 2016

Príhody jedného motovidla II.

Príbehy jedného motovidla by som vedela písať donekonečna. Teraz som si však pospomínala na školské časy
Bola som typickým okuliarnatým bifľošom sediacim v prvej lavici. Napriek tomu som však čímsi vyčnievala z davu...

Školské trampoty
Cvičeniu som na základnej škole nevenovala veľkú pozornosť, ako väčšina detí v mojom veku. Nie preto, že by som patrila k tým vzdorovitým deťom odmietajúcim dogmy školského rozvrhu. Bolo to preto, že mi všetky tie spoločenské športy ako basketbal, volejbal, futbal a neviem aký -bal vôbec ale vôbec nešli... A tak som sa telesnou výchovou pretĺkala ako jednotkár dostávajúci trojky z prstových prihrávok. Aj to len z ľútosti vzhľadom na prospech študenta. Ale pokojne a oddane som trpela pri kotrmelcoch a takmer zlomených krčných stavcoch.  Nočné mory z preskakovania kozy a strach z hanby pri vyhodení ako prvej pri vybíjanej, boli na dennom poriadku. Z nemehla sa nakoniec stala športová maniačka. To však až po tom, ako som si našla vhodnú pohybovú aktivitu, ktorá mi prinášala radosť. 
Pády a potknutia sú však u mňa na dennom poriadku. 
Nezávisle od povrchu, po ktorom stúpam – rovný, šikmý, stúpajúci...či vykonávanej aktivity – beh, chôdza ale aj sed.  Áno, aj v sede človek dokáže spadnúť. Stredná škola. V tichosti sme všetci očakávali príchod prísneho pohľadu riaditeľky školy. Žiaci našponovaní v laviciach. Keď v tom zrazu niečo rachlo. Silný nárazový zvuk sa predieral aj cez zavreté dvere. Veľká vrava o príčine tohto hurhaja sa skončila v jeho začiatkoch. Pretože tú žiaci našli povaľujúcu sa na zemi. Z prvej lavice trčala moja horná polovica tela. Zmietala sa v kŕči smiechu. Sama neviem, ako som to dokázala. Okrem prvotriedneho pádu, som dokázala zatieniť aj preslávene tichý príchod obávanej riaditeľky.


Držím sa Murphyho zákona 
“Čo sa môže pokaziť, to sa aj tak raz pokazí.“

Už mi chýba len povestná Kazisvetova, na krátko pristrihnutá, ofina a môžem ísť na korunováciu. 
Čo sa dá to poškriabem, rozbijem - jednoducho poškodím. Nie naschvál. Aj keď by sa to nemému pozorovateľovi mohlo tak zdať :) Aby som však bola úprimná sama k sebe, zrejme za to môže moja ľahostajnosť k materiálnym veciam. Je fajn byť zanietenou, na duchovno zameranou, bytosťou. 
Ale každé PRE má aj svoje PROTI. Tým mojím sú odbité šálky, poškriabané displeje a hodinky, fľakaté kúsky odevu, zvlnené stránky kníh, neúplné páry náušníc, pristúpené a vykrivené šperky, stratené drobnôstky, obité nábytky, obliate sedačky, vypuklé podlahy. Samostatnú skupinu tvoria straty a nálezy. Návšteve u lekára pravidelne predchádza hľadanie kartičky poistenca, odchodu z domu zase kľúčov a mobilu. Viackrát som sa v polke cesty do práce otočila na opätku a vrátila sa po zabudnutú vec. To nie je chyba, ale nepozornosť. Dá sa s tým pracovať. Ak človek samozrejme chce. A mne sa teda nechce. Zapĺňať si myseľ miestom výskytu nejakého „zbytočného“ mobilu, keď ju mám už plnú mojou tvorivou činnosťou a plánmi. A potom ma nikto nikdy nevie zohnať. Rodina si volá navzájom, kde sa zas nachádzam. „Namojdušu, ona si určite zas zabudla telefón,“ ako keby ich počujem.. Keď už zabudnú kto komu volal, volajú si odznova. A potom sa kde tu zjavím ja. A ešte k tomu vysmiata. Pozriem zmeškané hovory, ospravedlním sa a spokojne sa usmievam ďalej. A tých, čo sa o mňa báli a pomaly volali už policajnú hliadku, ide roztrhnúť na mieste.


Zdroj obrázkov:





4 komentáre:

  1. :D ja som necvicila kvoli tym pravidlam... z rebelstva. A pritom som na volejbale mala dobre podanie a beh ma vzdy bavil. No nikto ma neprinútil preskočit kozu, ani vyliezt na lano. proste som povedala, ze nie a bodka xD...a na strednej som si potom nasla take pekné miesto za kopou žineniek, za ktorou som prelezala vsetky telocviky. Profesor aj zabudol, ze existujem xD. Ktovie, z coho ma hodnotil. ale asi proste neriesil.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ako tak čítam tak ty si bola presne ten typ dieťaťa, aké som ja v kútiku duše obdivovala. To, ktoré sa dokázalo vzoprieť autorite a bolo uznávané v triede (predpokladám). Ale sranda je, že ako som ja bola hanblivá a poslušne pritakávajúca.. Tak v dospelosti som sa obrátila o 180 stupňov..Ty už síce svoje rebelstvo máš odžité, ale otvorenosť povedať si veci narovinu ti ostala. A to je super. V podstate sme sa každá zmenila správnym smerom :)

      Odstrániť
    2. no to dufam xD ... ale uznavana v triede, to mi v zivote nenapadlo xD.... sice v niecom ano, ale to kvoli tomu, ze som po triede davala do obehu svoje poviedky a niektori spoluziaci sa na to vyslovene tesili xD ...ale boli tam aj frflavejsi ako ja, ver mi xD

      Odstrániť
    3. Tak to si viem predstaviť :) Ale ver mi, z pohľadu bifľoša viem, že si musela byť obdivovaná za svoju odvahu.. A vidíš už na škole tvoj talent spolužiaci vyňuchali :)

      Odstrániť