nedeľa, 23. októbra 2016

Keď raz budem VEĽKÁ, budem pani UČITEĽKA...

Tvoje prianie mi je rozkazom. Cveng! A tak si stojím pred tabuľou. Ale už to nie je tá drevená zbytková doska z ocinovej dielne. Čmáranie s klasickou kriedou sa zmenilo na modernejšiu verziu fixka verzus magnetická tabuľa. Fialový učiteľský zápisník, zahrňujúci najobľúbenejšiu a najdôležitejšiu položku ´Poznámky´, vymenila zase tlačená verzia A4-kovej formy dochádzky pre vysokoškolských študentov. Všetko ostatné ostalo. Môj priateľský veselý úsmev venovaný triede, počet otázok: 998, počet odpovedí: 0 .... V hre na prísnu ale usmievavú pani učiteľku s plyšovými žiakmi v triede, mi  ticho dotvárali hlasy detskej bujnej fantázie. V dnešnej podobe učiteľovania je tam proste len TO ticho :)


Naopak otázky smerované mojej osobe sú zábavnou formou sledovania prerodu odhodlaného, no pubertou stále lomcujúceho, stredoškoláka na dôstojnejšieho vysokoškoláka. Učím prvákov.
Otázky tipu: „Dobrý deň, pani profesorka, môžem ísť na záchod? Prosím Vás, to si aj máme písať?“, sa opakujú v minimálnom počte 10krát, začiatkom každého nového semestra. Kým si zvyknú. Na to, že titul profesor, ako sa na strednej škole oslovovali učitelia, v podstate prináleží len pár vyvoleným aktivistom. Na to, že musia vykať takému uchu pred tabuľou. A v neposlednom rade na to, že už dávno je rozhodnutie byť na škole v ich merítku a musia sa podľa toho aj patrične správať. Ale keďže tým uchom pred tabuľou som ja sama, tento fakt im časom musím pripomínať.

Ja neviem byť prísna. Na nikoho iného okrem seba. S určitosťou však viem, že si navzdory príliš priateľskej povahe viem vybudovať rešpekt. Pokiaľ mi na tom záleží. Napriek tomu by som nikdy nemohla zastávať manažérske posty, kde je poslaním rozdávať rozkazy, príkazy a iné nemilé úlohy vedúcej osobnosti. Keby som to aj dokázala v sebe prekonať, moje vnútorné dieťa by trpelo. Pre mňa je škatuľkovanie sa titulmi a hodnosťami také zbytočné . Veď uznanie druhému sa dá prejaviť aj bez vodžgatia sa s náležitým úsmevom kamsi hlboko ... Nejaké tie pravidlá sú ale aj na akademickej pôde nutnosťou a tie dodržiavam prirodzene a nenútene. Vykanie je platná a hlavne opodstatnená zásada. Ale  tváriť sa ako študent v 28 rokoch? No ja si to môžem dovoliť, pretože moja práca spočíva v hre na večného študenta. Som zvedavá, ako sa popasujem s myšlienkou ukončenia tejto dlhej predlhej životne púte akademickou pôdou. 

Keď si Ťa študent pomýli so svojou rovesníčkou a tak milo ti zatyká, tam niet čo vyčítať. Prehliadnuť 10 ročný vekový je naopak veľmi véééľmi lichotivé. „Čau, prosím Ťa, ktorý pavilón je A?“ mrkol na mňa modrými 18 ročnými očami... Obzrela som sa a kývla hlavou na kolegynku. Na nenápadne učupenú za budovou školy, snažiac sa pripomenúť si pochabé záškolácke chvíľky študentských čias s vytúženou cigaretou v ruke. Vydýchla. Nechápajúc moju nevedomosť na danú otázku, mi ukázala prstom na vedľajšiu budovu. 

Chlapec, celý nedočkavý sa svojej odpovede, chcel urýchliť moje trápenie sa nad týmto hlavolamom. Pekne nahlas a pomaly zopakoval svoju otázku. Tentokrát s uistením, že je v to v úplnom poriadku, pokiaľ to neviem. „Tak teda nevíš? Nevadí, to je OK.“ Ráznym krokom intuitívne vykročil smerom k vedľajšej budove. Kolegyňa mi venovala široký úsmev. Spýtala sa ma s pobaveným výrazom v tvári, či som taká zmätená z mladého pána, alebo preto, že som na externé pracovisko dlhšie nezavítala. So smiechom a vedomím rozpoznania pavilónu A a B, som ju opúšťala smerom k mojej učebni. Nacupitala som do študovne. S tradičným úsmevom na tvári popri hojnom počte tradične znudene postávajúcich študentov.

Na prvú hodinu sa hrnuli dnu neuveriteľne rýchlo a zbesilo. Presne ako všetci študenti v deň písania zápočtoviek, keď sa chystajú ukradnúť si najlepšie miestečko v učebni. V domnení nenápadného opisovania spod sukní či vyhrnutých rukávov a taktiež z milióna naskladaných mini papierikov vytŕčajúcich z vrecka nohavíc. Áno, priznávam. Aj ja som si myslela, že to nie je vidno. Všetko je viditeľné. Všetko je počuteľné. V tom tichu počuť aj myšlienky. Nenápadný, akože „sem-tam“ náhodne pohodený, pohľad  smerom k učiteľovi, je presne tým najokatejším spôsobom, ktorý doslova kričí: „Áno, chcem opísať. Kedy sa už prestaneš na mňa pozerať?“ Neprestanem. A tak chudák študent len blúdi smutným pohľadom smerom odo mňa k spolužiakom a znervóznie pri pohľade na ich pohybujúce sa ruky po popísaných A4-kách. Nuž každý sme si týmto desivým „trápením“ raz prešli.

Spomedzi tohto návalu študentov sa so sklonenou hlavou a úslužným úsmevom pozdravil jeden modrooký mladý pán: „Dobrý deň, pani profesorka. Tak som ten pavilón nakoniec našiel.“



  
Zdroj obrázkov:

4 komentáre:

  1. :D...tak toto musí byť super skúsenosť:D
    Inak, to je to opisovanie naozaj tak.vidieť??????:D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jedna z takých tých "Ako z filmu" príhod :) Ale fakt ma pobavila a milo. Veď takú lichôtku denne človek vo veku bližšiemu k 30 už tak často nedostáva :)
      A ÁNO. VIDNO :D Fakt som si aj ja myslela, že keď sa na učiteľa pozriem a on už nepozerá tak ma určite nevidí. Tým ošívaním sa presne viem, kto ide opisovať na sto percent, kto sa len možno o to pokúsi aj keď má z toho stres a kto sa proste učil a potrebuje si skutočne vytiahnuť ďalšie čisté papiere. Najvtipnejšie je gúľanie očí, ktoré idú vypadnúť z jamôk doplnené tichým zasyčaním "Bé. Cé. Asi Á." :D

      Odstrániť
    2. Dúfam,že ich nechávaš opisovať :P

      Odstrániť
    3. Takto verejne môžem len povedať: "Samozrejme, že "niééé" :)

      Odstrániť