Keď som si v mobilnom aparáte prečítala jeho
slová o dnešnom skazenom a zaslepenom svete, nevedela som, či sa priečiť alebo radšej
hneď pritakať. „Ľudia v tomto svete vidia iba seba. Svet pre svoje zlo
nemá nárok na dobro, a preto je na konci púte. Nezištná pomoc už dávno
neexistuje, všetko je len o ukazovaní a dokazovaní svojej malosti,“
povedal skôr s presvedčením, než zármutkom. Protirečila som mu. Nie, svet predsa ešte úplne nezhasol.
Poznám ich veľa. Ľudí dobrej vôle, ktorí pomáhajú bez potreby ukazovania sa a
verejného ocenenia. On - ten, ktorý prestal veriť, má za sebou ťažký osud,
veľa životných skúšok, ktoré ho postretli a v neposlednom rade riadnu
spŕšku zdravotných komplikácií a sklamaní. „Musí to mať neskutočne ťažké,“
so smútkom v srdci a leskom v očiach som premýšľajúc
o jeho slovách, odložila ten diabolsky blikajúci nástroj vedľa seba. Dodnes
blúdi mojou mysľou ako ten usmiaty kučeravý mladík s nádejou v duši
a iskrou v očiach, radostne pobehujúci na slnkom zaliatom poli plnom
zlatých utešených slnečníc.
Blog o mne, živote a zdraví.
utorok 8. januára 2019
Dokážeme žiť?
Menovky:
ego,
krása sveta,
mobilmánia,
moc,
nezištná pomoc,
oslobodenie duše,
pokora,
pýcha,
RAST našej OSOBNOSTI,
virtuálny svet,
závislosť na sociálnych sieťach
štvrtok 8. marca 2018
Naša Elka – pani učiteľka
„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím
nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom
vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len
babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej
školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou
spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky.
„Čo
potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích
rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom
hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer
nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej
tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla
jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu
aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy
s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom
i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto
riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej
púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.
streda 1. marca 2017
Zabudli na ňu...
Prvý proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou.
Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny,
s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce
vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol...
Spomenie si ešte niekedy?
nedeľa 23. októbra 2016
Keď raz budem VEĽKÁ, budem pani UČITEĽKA...
Tvoje prianie mi je
rozkazom. Cveng! A tak si stojím pred tabuľou. Ale už to nie je tá drevená
zbytková doska z ocinovej dielne. Čmáranie s klasickou kriedou sa
zmenilo na modernejšiu verziu fixka verzus magnetická tabuľa. Fialový učiteľský
zápisník, zahrňujúci najobľúbenejšiu a najdôležitejšiu položku ´Poznámky´,
vymenila zase tlačená verzia A4-kovej formy dochádzky pre vysokoškolských
študentov. Všetko ostatné ostalo. Môj priateľský veselý úsmev venovaný triede,
počet otázok: 998, počet odpovedí: 0 .... V hre na prísnu ale usmievavú pani
učiteľku s plyšovými žiakmi v triede, mi ticho dotvárali hlasy detskej bujnej fantázie.
V dnešnej podobe učiteľovania je
tam proste len TO ticho :)
streda 21. septembra 2016
MOJI RODIČIA „NAŠI“
Už
vo chvíli, keď som ako bábätko spadla z bocianovho batôžku priamo do ich
náručia, darovali mi niečo vzácne. De facto nám - mne a môjmu veľkému bračekovi.
Vraví sa jej LÁSKA.
A vďaka ich láske
sme tým, kým sme. Spokojnými a vyrovnanými ľuďmi, ktorí ju
po celé roky nielen dostávajú, ale aj šíria ďalej. Pretože ak jej v detstve
dostaneme dostatok, nemusíme si ju šetriť na horšie časy. Naša mentálna sloboda je darom od našich milujúcich rodičov, ktorí nás
ľúbia láskou tak čistou a krásnou.
nedeľa 21. augusta 2016
Príhody jedného motovidla II.
Príbehy jedného motovidla by som vedela písať donekonečna. Teraz
som si však pospomínala na školské
časy
Bola
som typickým okuliarnatým bifľošom sediacim v prvej lavici. Napriek tomu
som však čímsi vyčnievala z davu...
streda 17. augusta 2016
Príhody jedného motovidla I.
Denníček
ahoj,
predstavujem ti môj
bicykel vytiahnutý zo zabudnutia. Teda toto nie je konkrétne on. Ale určite by
tak vyzeral. Našťastie som ho darovala do vienka niekomu, komu robil po celé
roky radosť. Inak by zhrdzavel, ako moja schopnosť bicyklovať sa.
Že vraj TO NIKDY NEZABUDNEŠ.
Pche. To určite. Poznáš ľudí, ktorí spadnú aj
na rovnej zemi? Tak to som celá ja. Som taký nemehlovský typ. Ja som s tým
vyrovnaná. A či ostatní? No museli :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)