utorok 8. januára 2019

Dokážeme žiť?

Keď som si v mobilnom aparáte prečítala jeho slová o dnešnom skazenom a zaslepenom svete, nevedela som, či sa priečiť alebo radšej hneď pritakať. „Ľudia v tomto svete vidia iba seba. Svet pre svoje zlo nemá nárok na dobro, a preto je na konci púte. Nezištná pomoc už dávno neexistuje, všetko je len o ukazovaní a dokazovaní svojej malosti,“ povedal skôr s presvedčením, než zármutkom. Protirečila som mu. Nie, svet predsa ešte úplne nezhasol. Poznám ich veľa. Ľudí dobrej vôle, ktorí pomáhajú bez potreby ukazovania sa a  verejného ocenenia. On - ten, ktorý prestal veriť, má za sebou ťažký osud, veľa životných skúšok, ktoré ho postretli a v neposlednom rade riadnu spŕšku zdravotných komplikácií a sklamaní. „Musí to mať neskutočne ťažké,“ so smútkom v  srdci a leskom v očiach som premýšľajúc o jeho slovách, odložila ten diabolsky blikajúci nástroj vedľa seba. Dodnes blúdi mojou mysľou ako ten usmiaty kučeravý mladík s nádejou v duši a iskrou v očiach, radostne pobehujúci na slnkom zaliatom poli plnom zlatých utešených slnečníc.

štvrtok 8. marca 2018

Naša Elka – pani učiteľka


„A čo potom?“ vzhliadlo malé trojročné stvorenie svojím nevinným pohľadom, plným obdivu, ku svojej milujúcej babke. „Potom vyrastieš a pôjdeš do školičky,“ usmiala sa naň tak nežne, ako to len babky vedia. „A potom?“ nedalo sa to škvrňa odbiť. „A potom pôjdeš do ďalšej školičky,“ spustila lavínu monotónneho verklíkovania, dúfajúc, že raz tou spŕškou nerozvinutých vetných skladieb utíši zvedavosť svojej vnučky. 
„Čo potom?“ spýtala sa v duchu samej seba. „Dieťa moje milované, to je v Božích rukách,“ pozdvihla pohľad cez dokonale ligotajúce sa okno panelákového bytu s výhľadom hodným rozhovoru s Bohom. Hlesla tak nežne, starostlivo a takmer nečujne, že už opätovne pobehujúci drobec, so širokánskym úsmevom po celej tvári, nemohol túto poslednú verziu nejasnej vidiny svojej budúcnosti, počuť. Nemohla jej predsa povedať, že život nebude len prechádzkou v ružovej záhrade a prídu aj obdobia, ktoré zatienia ten jas jej veľkých belasých očí. A práve vo chvíli jej mĺkvej rozpravy s Bohom mu sľúbila, že svoje ochranné krídla bude na ňou držať dňom i nocou. To malé vysmiate stvorenie dospelo. A tak dnes, píšuc tieto riadky, si plne uvedomujem, že sa jej to darilo  dokonale - držať stráž nad svetom, ktorého sa svojou nekonečnou láskou, počas životnej púte anjela kráčajúceho po zemi, dotkla.

streda 1. marca 2017

Zabudli na ňu...

Prvý  proste zabudol. A ostatní sa k nemu „len“ pridali. Keď ich bolo príliš veľa, zoradili sa a kráčali v radoch za sebou. 
Spokojne si pradúci zástup páchnucej človečiny, s plnými batohmi jagavého zlata, ukrutnej moci a pochabej slávy, slepo nasledoval svoje temné duše. Stádo, ktoré nechce vidieť. Obraz dnešného sveta, ktorý na ňu zabudol... 
Spomenie si ešte niekedy? 

nedeľa 23. októbra 2016

Keď raz budem VEĽKÁ, budem pani UČITEĽKA...

Tvoje prianie mi je rozkazom. Cveng! A tak si stojím pred tabuľou. Ale už to nie je tá drevená zbytková doska z ocinovej dielne. Čmáranie s klasickou kriedou sa zmenilo na modernejšiu verziu fixka verzus magnetická tabuľa. Fialový učiteľský zápisník, zahrňujúci najobľúbenejšiu a najdôležitejšiu položku ´Poznámky´, vymenila zase tlačená verzia A4-kovej formy dochádzky pre vysokoškolských študentov. Všetko ostatné ostalo. Môj priateľský veselý úsmev venovaný triede, počet otázok: 998, počet odpovedí: 0 .... V hre na prísnu ale usmievavú pani učiteľku s plyšovými žiakmi v triede, mi  ticho dotvárali hlasy detskej bujnej fantázie. V dnešnej podobe učiteľovania je tam proste len TO ticho :)

streda 21. septembra 2016

MOJI RODIČIA „NAŠI“

Už vo chvíli, keď som ako bábätko spadla z bocianovho batôžku priamo do ich náručia, darovali mi niečo vzácne. De facto nám - mne a môjmu veľkému bračekovi. Vraví sa jej LÁSKA.  
A vďaka ich láske sme tým, kým sme.  Spokojnými a vyrovnanými ľuďmi, ktorí ju po celé roky nielen dostávajú, ale aj šíria ďalej. Pretože ak jej v detstve dostaneme dostatok, nemusíme si ju šetriť na horšie časy. Naša mentálna sloboda je darom od našich milujúcich rodičov, ktorí nás ľúbia láskou tak čistou a krásnou.  

nedeľa 21. augusta 2016

Príhody jedného motovidla II.

Príbehy jedného motovidla by som vedela písať donekonečna. Teraz som si však pospomínala na školské časy
Bola som typickým okuliarnatým bifľošom sediacim v prvej lavici. Napriek tomu som však čímsi vyčnievala z davu...

streda 17. augusta 2016

Príhody jedného motovidla I.


Denníček ahoj,
predstavujem ti môj bicykel vytiahnutý zo zabudnutia. Teda toto nie je konkrétne on. Ale určite by tak vyzeral. Našťastie som ho darovala do vienka niekomu, komu robil po celé roky radosť. Inak by zhrdzavel, ako moja schopnosť bicyklovať sa. 
Že vraj TO NIKDY NEZABUDNEŠ. 
Pche. To určite. Poznáš ľudí, ktorí spadnú aj na rovnej zemi? Tak to som celá ja. Som taký nemehlovský typ. Ja som s tým vyrovnaná. A či ostatní? No museli :)