utorok 8. januára 2019

Dokážeme žiť?

Keď som si v mobilnom aparáte prečítala jeho slová o dnešnom skazenom a zaslepenom svete, nevedela som, či sa priečiť alebo radšej hneď pritakať. „Ľudia v tomto svete vidia iba seba. Svet pre svoje zlo nemá nárok na dobro, a preto je na konci púte. Nezištná pomoc už dávno neexistuje, všetko je len o ukazovaní a dokazovaní svojej malosti,“ povedal skôr s presvedčením, než zármutkom. Protirečila som mu. Nie, svet predsa ešte úplne nezhasol. Poznám ich veľa. Ľudí dobrej vôle, ktorí pomáhajú bez potreby ukazovania sa a  verejného ocenenia. On - ten, ktorý prestal veriť, má za sebou ťažký osud, veľa životných skúšok, ktoré ho postretli a v neposlednom rade riadnu spŕšku zdravotných komplikácií a sklamaní. „Musí to mať neskutočne ťažké,“ so smútkom v  srdci a leskom v očiach som premýšľajúc o jeho slovách, odložila ten diabolsky blikajúci nástroj vedľa seba. Dodnes blúdi mojou mysľou ako ten usmiaty kučeravý mladík s nádejou v duši a iskrou v očiach, radostne pobehujúci na slnkom zaliatom poli plnom zlatých utešených slnečníc.