Keď som si v mobilnom aparáte prečítala jeho
slová o dnešnom skazenom a zaslepenom svete, nevedela som, či sa priečiť alebo radšej
hneď pritakať. „Ľudia v tomto svete vidia iba seba. Svet pre svoje zlo
nemá nárok na dobro, a preto je na konci púte. Nezištná pomoc už dávno
neexistuje, všetko je len o ukazovaní a dokazovaní svojej malosti,“
povedal skôr s presvedčením, než zármutkom. Protirečila som mu. Nie, svet predsa ešte úplne nezhasol.
Poznám ich veľa. Ľudí dobrej vôle, ktorí pomáhajú bez potreby ukazovania sa a
verejného ocenenia. On - ten, ktorý prestal veriť, má za sebou ťažký osud,
veľa životných skúšok, ktoré ho postretli a v neposlednom rade riadnu
spŕšku zdravotných komplikácií a sklamaní. „Musí to mať neskutočne ťažké,“
so smútkom v srdci a leskom v očiach som premýšľajúc
o jeho slovách, odložila ten diabolsky blikajúci nástroj vedľa seba. Dodnes
blúdi mojou mysľou ako ten usmiaty kučeravý mladík s nádejou v duši
a iskrou v očiach, radostne pobehujúci na slnkom zaliatom poli plnom
zlatých utešených slnečníc.
