tag:blogger.com,1999:blog-2170634783405192993.post5161650882892100143..comments2018-03-23T05:26:44.620-07:00Comments on Blog o mne, živote a zdraví. : Cesta ako dosiahneme radosť a vnútorný pokojDennihttp://www.blogger.com/profile/01156389064602671978noreply@blogger.comBlogger4125tag:blogger.com,1999:blog-2170634783405192993.post-8077744349062085862016-07-04T14:33:14.953-07:002016-07-04T14:33:14.953-07:00Polly, kamarátka mi povedala jednu peknú myšlienku...Polly, kamarátka mi povedala jednu peknú myšlienku, keď som sa sama trápila so sebou. "Deni, asi musia byť v živote aj zlé, smutné chvíle, aby sme si potom vážili a tešili sa z tých pekných." Mňa tá myšlienka vtedy sčasti hriala pri srdci, brala som to tak, že zase bude dobre. Keď som kamarátkam vravela, že sa tak teším, keď sa budem normálne prechádzať a tešiť sa z toho, tak mi jedna vraví:"Asi áno, ale na ako dlho? Potom to zase bude len samozrejmosť. Človek si to uvedomí, ale zase prejde do zhonu ulice." Má pravdu, je ťažké potom nespadnúť späť a udržať si tú radosť. Ale tie slová mi budú znieť a budem sa snažiť si radostné chvíle z chôdze udržať čo najdlhšie. Keď príde tvoja sebarealizácia, príde aj smiech, úsmev, radosť z prítomnej chvíle. Si pre mňa neskutočne inšpiratívny človek, či s úsmevom, ale aj bez neho. Takže sa nečudujem, že ti to ľudia vravia. Máš to v sebe..energiu, čaro osobnosti..Si skvelá matka, máš veľa koníčkov, si stále krásna upravená..My ostatní to vidíme, a ty to dúfam zbadáš čoskoro. Ak nie, prinesiem ti zrkadlo do daru :)Dennihttps://www.blogger.com/profile/01156389064602671978noreply@blogger.comtag:blogger.com,1999:blog-2170634783405192993.post-85980116337018093432016-07-04T14:16:36.966-07:002016-07-04T14:16:36.966-07:00Ďakujéém...veľmi sa teším,že sa ti článok páčil :)...Ďakujéém...veľmi sa teším,že sa ti článok páčil :). Motivačných článkov je dnes ako maku, ale ja som snílek, večný optimista a všetci ma tak poznajú. A predsa som popadla úzkosti, nervozite zo seba a čiernym myšlienkam. Ako? Prečo? Netuším.. Dokonca som o tom zo začiatku nehovorila s najbližšími. Prišlo mi hlúpe mrnčať, keď mám všetko -lásku, zázemie, skvelú rodinu, prácu..Trvalo to dlhšie, keby nemám ten úraz, tak neviem, či by sa z tých zlých myšlienok tak rýchlo vyhrabala. To samozrejme teraz neprezentujem ako zaručený recept zbavenia sa depky vytknutím členka :D. Niekto dostane novú prácu, porodí dieťa, zaľúbi sa, nájde v čom je dobrý - a zlé obdobie začne ustupovať..Nájde to, čo mu chýba v živote. Mne chýbala sebarealizácia a sebaláska.<br />Viem, že sa to všetko ľahko hovorí, ale o to ťažšie realizuje. Som si úplne vedomá toho, že ľudia majú omnoho vážnejšie problémy ako komplex či úzkosť..A nedá sa len tak na lusknutie prsta začať usmievať a žiť si svoj ružový sen. Ale dá sa s tým pracovať. <br />Ale s tými hranicami máš svätú pravdu...určiť ich je veľmi ťažké. Tiež som NIE využívala ako výhovorku, vtedy mi kamarátka prehovorila do duše, že sa stále len vyhováram. Pomohlo, prestala som s tým. Keď som zase stále vravela ÁNO, bola som vnútorne nespokojná, lebo som cítila, že to nechcem spraviť, tam ísť..aj ja sa s tým učím pracovať. A nikdy nikomu nevyhovieme na 100 percent. Vždy keď ale prepískneme, sa môžeme ospravedlniť. A pomôcť dodatočne. <br />Čo sa týka samoľúbosti.. aj ja sa rada oblečiem, namaľujem, pofotím, som predsa žena. My ženy chceme byť krásne, v našej kultúre sa skrášľujeme, tak sme to videli u našich mám. Ale každý vie podľa mňa kedy ho už tá prehnaná snaha o najlepšiu fotku, či uznanie okolia skôr neženie len k vymyslenej dokonalosti. Moja mamina mi je vzorom ženskosti. Vždy je upravená, krásne oblečená..Ale ona sa nikdy nepotrebovala pretŕčať a aj tak svietila v dave. Muži jej skladali komplimenty, ženy závideli. Ale ona to nerobila kvôli tomu, ale preto, lebo sa tak cítila komfortne a pekne. A presne aj to vyžarovala. Krásu a nie samoľúbosť. <br />A s tou postavou si trafila klinec po hlavičke...tiež som mala zdravý živ.štýl..ale neustále myšlienky na to, čo nesmiem jesť, že musím ísť vybehať poobedný mlsanec :), zapratali moju hlavu viac než bolo zdravé. Môžem si za to ale sama. Mala som isté obdobie prísnu diétu, krásne som schudla. Ale obdobie potom som sa musela veľmi kontrolovať a tak je logické, že som si vytvorila obraz, ako budem vyzerať, ak nebudem mať prísny režim. Je ale super, ak si to človek uvedomí, kde robí chybu a tak ju napraviť :) Dennihttps://www.blogger.com/profile/01156389064602671978noreply@blogger.comtag:blogger.com,1999:blog-2170634783405192993.post-85291368786319963402016-07-04T11:42:05.153-07:002016-07-04T11:42:05.153-07:00tak k tomuto by som mohla tak vela napisat... asi ...tak k tomuto by som mohla tak vela napisat... asi z pozicie mojho stareho ja :D... teraz uz sa mi obcas nechce verit, ze ja som ta, co kedysi poucala takmer vsetkych okolo seba, aby sa nestresovali a prezivali pritomnost - pretoze pritomnost je urcena myslim ze na 7 ci 9 sekund (TO je presne pritomnost) a ani tych zopar sekund v nej ludia nevedia prezit - tak velmi riesia, co bolo a bude. A teraz?? no...ved vieme. Najzvlastnejsie na tom je, ze mi ludia stale hovoria, ze ich motivujem a rozhovor so mnou ich nakopava chutou nieco urobit, zrealizovat sny... je mi az nepochopitelne, ze to stale dokazem hovorit, pretoze tomu NAOZAJ verim, ked ide o inych (vsetci dokazu vsetko a nechapem, preco si okamzite nesplnia svoje sny) a pritom pokial ide o moje vlastne vnutorne prezivanie seba samej, vôbec neverim..necitim to.<br />a minule mi nezavisle od tohto clanku napadlo, ze uz si nepamatam, kedy som sa naposledy z chuti smiala...co je dost smutne... <br />mam pocit, ze hibernujem alebo co, aj ked je leto ... na druhej strane, keby to tak bolo, mala by som byt menej emotivna, nie? <br />v kazdom pripade, plne suhlasim s kazdym bodom.Pollyhttps://www.blogger.com/profile/16666993955019944542noreply@blogger.comtag:blogger.com,1999:blog-2170634783405192993.post-28426851487912900262016-07-04T04:08:23.237-07:002016-07-04T04:08:23.237-07:00Achhh krásny článok... ale ako večný pesimista mus...Achhh krásny článok... ale ako večný pesimista musím tiež napísať, že ľahšie sa to prečíta ako realizuje.=D<br />V každom prípade tiež mám za sebou už asi dvojročné obdobie, kedy upadám to úplnej apatie, v ničom nevidím zmysel ... tak napr. tvorba - kedysi som milovala maľovanie a kreslenie - vedela som nielen "obkresliť" danú vec, ale mala som dostatok fantázie aby som tvorila vlastné "diela".... teraz si hovorím, načo by som to robila, strácala čas - veď každý dnes niečo tvorí, koho to zaujíma. Akosi som zabudla, že veci robím v prvom rade pre seba... nie preto aby moje činy obdivovali iní alebo aby som v danej činnosti stoj čo stoj vynikala.<br />A napr. čo sa týka rozprávania priamo - keď sme boli na strednej na konzultácii s psychologičkou ohľadom rozhodovania sa o budúcom povolaní, na záver mi povedala, že sa mám naučiť povedať ľuďom "nie". Nerobiť im poskoka, handru.... a to som zasa dotiahla do takej miery, že... mám pocit... hovorím NIE na všetko. Nie, nejdem večer von, nie, nechcem to vidieť, nie, nebavme sa o tom, ..... je to prekvapivo ľahké oháňať sa týmto slovom a skrývať sa za to, že "ale veď je to takto cítim". Čím viacej sa nad tým zamýšľam, tým viacej zisťujem, že NIE je len moja číra pohodlnosť a výhovorka. <br />Prednedávnom mi jedna známa hovorila, že najväčšou "chorobou" dnešnej doby je to, že žijeme budúcnosťou - presne ako píšeš. Tak som sa spýtala ako to myslí? A na to uviedla jednoduchý príklad - predstav si, že ideš na dovolenku - najprv sa celé mesiace tešíš dopredu na dovolenku.... a keď sa dopravíš na dané miesto, nad čím rozmýšľaš celú dovolenku? Nad tým ako prídeš do práce a bude ťa čakať plná emailová schránka, ako budeš najbližšie týždne zahataná prácou.... a nikde v tom nie je ten prítomný okamih. <br />No proste.... ku každému tvojmu bodu by sa dalo niečo napísať.=D Chápem, že je to len o voľbe človeka - či si vyberie byť permanentne nahnevaný na svet a na ľudí alebo žiť spokojne sám so sebou a svojim okolím. ... Len ja napr. neviem rozoznať tú hranicu - kedy mám rada samú seba a kedy som už samoľúba a arogantná, kedy hovorím nie, lebo to proste je nad moje sily a naozaj to tak cítim a kedy je nie sebeckým nie, kedy spomaľujem, lebo som unavená a kedy len hľadám výhovorku aby som danú vec nemusela spraviť.... mmmm, chápeš čo tým myslím? =D<br />Ale teda ešte aby som doplnila pár vecí - ja som tiež začala chudnúť v tom momente, keď som prestala riešiť koľko čoho a kedy zjem a povedala som si, že toto je proste moje najlepšie ja, pretože na ňom tvrdo makám - cvičím, jem dobre a hlavne som zdravá... niet dôvodov na komplexy =D... a v tom momente prestalo aj prejedanie.<br />Teším sa na ďalšie príspevky ;).BBhttps://www.blogger.com/profile/18059390734797780685noreply@blogger.com